Psychiatry at my house /h.s/

2.

Rosemarie's POV

Zobudila som sa na hroznú bolesť hlavy, ktorá postupne pohlcovala celé moje telo. Chcela som sa posadiť z tej hrozne tvrdej podložky čo mala byť asi posteľ ale nedalo sa. Ruky, ktoré som mala pevne spútané pred sebou ma začali bolieť a tak som sa ich snažila vyvliecť. Ale bohužiaľ výrobca tejto kazajky bol očividne kvalitný.

,,Sakra!" zakliala som a začala sa hmýriť so zámerom dopriať si aspoň trochu pohodlia. Hmýrila som sa na toľko až som spadla z postele. Zakliala som opäť a akosi sa postavila. Nervózne som pokrútila hlavou, čím som si odhrnula vlasy z očí a obzrela sa okolo seba. Bola som v bielej miestnosti s rozmermi asi tak 5 metrov štvorcových. Kde to do pekla som?

,,Otvorte tie posraté dvere!" zahučala som keď som si všimla dverí, ktoré vďaka bielemu povlaku splývali so stenami tejto izby. Pristúpila som bližšie k nim a chcela sa natiahnuť ku kľučke, ktorá tu bola ale zvieracia kazajka, ktorú som mala na sebe mi to nedovolila.

Nervózne som odstúpila do dverí a natočila sa pravým ramenom smerom k dverám. Zhlboka som sa nadýchla a bez ďalšieho rozhodovania som sa rozbehla. Netrvalo dlho a biele dvere okúsili silu môjho ramena. Avšak ani sa nepohli namiesto toho ma to odpinklo asi tak meter do zadu.

,,Takto to asi nepôjde." zamrmlala som si zatiaľ čo som pozorovala jednu zo strieborných spiniek na kazajke. Vydýchla som všetken vzduch, ktorý sa mi nahromadil v pľúcach a šklbla som sebou. Kazajka stále držala pokope.

,,Tak inak." povedala som si opäť sama pre seba a ústami som sa priblížila k pevnej látke, ktorá mi nedovolila sa pohnúť. Otvorila som ústa a zubami sa jemne obtrela o bielu látku kazajky. Zahryzla som sa do látky ako hladný lev do zranenej antilopy a trhla hlavou. Prekvapivo látka povolila. Síce nie veľmi ale povolila. S úškrnom na mojich popraskaných perách som zahryzla do látky ešte raz a trhla hlavou. Tentokrát sa na kazajke objavila menšia diera, ktorá mi pomôže k slobode.

Víťazoslávne som sa pozrela na kľučku pred sebou a oboma rukami som mykla natoľko, že sa diera zväčšila. S úsmevom na perách som tento čin zopakovala niekoľko krát po sebe sa na kazajke objavila dostatočne veľká diera na to aby som cez ňu prepchala ruky.

,,A máš to!" zasmiala som sa keď som sa čo najrýchlejšie snažila dostať z kusu handry, ktorá mi znemožnila pohyb na niekoľko minút. Ak počítam aj spánok, tak aj hodín.

Bolo mi jedno, že mám na sebe len akýsi kúsok oblečenia, ktorý mal asi pripomínať tričko a moje čipkované nohavičky zo dňa kedy som sa pohádala s mamou. Neriešila som to a pár krokmi som sa dostala ku dverám. Natiahla som ruku ku kľučke ale samozrejme, že bolo zamknuté. Do pekla Rosemarie čo si si myslela, že nechajú blázna len tak voľne pobehovať po ústave?

Nahnevane som už voľnou rukou buchla po dverách a sadla si na posteľ. Ako sa odtiaľto dostanem? Jediná možnosť je tá, že by sem niekto vošiel a ja by som vyšla von. Jediná možnosť na útek.

Sedela som nejakú tú chvíľu na zemi, ktorá bola zhodou okolností mäkšia ako posteľ a pozerala na biely strop. V hlave sa mi premietali spomienky, z toho dňa, keď na mňa matka zavolala tých namakaných chlapíkov. Pamätala som sa ako som jedného z nich porezala svojím miláčikom. V skutočnosti mám takých nožov cez 30 a zatiaľ som z nich použila iba jeden. Môj najobľúbenejší.

V tom sa však kľučka od dverí pohla na čo som nastražila uši ako taká mačka, keď začuje svoju korisť a so záujmom som sledovala guľatú kľučku, ktorá sa točila. V tom sa však kľučka prestala hýbať a tak som sklamane pristúpila bližšie k dverám a priložila na ne pravé ucho.

,,Neboj neublíži mi." povedal ktosi so smiechom na čo som sa uškrnula. Ak si totiž myslel, že ja mu neublížim tak je na veľkom omyle. S radosťou mu zlomím každú kosť v tele a napokon zlomím aj jeho krehké väzy, čím ukončím jeho biedny život.

,,Len aby, Jimmymu rozrezala zápästie." povedal výhražne ktosi ďalší na čo som sa usmiala. Takže Jimmy bol ten kto sa snažil predo mnou ochrániť moju matku? Bude medzi prvými, ktorých zbavím toho ťažkého bremena zvaným život.

,,Dobre neboj sa o mňa." ozval sa so smiechom prvý hlas. Uvidíme kto sa bude smiať keď budeš ležať zakopaný niekde na cintoríne.

V tom sa však otočila opäť kľučka na dverách. Odstúpila som aby ma tie dvere náhodou netresli a s vražedným úškrnom som pozorovala ako sa pomaly otvárali biele dvere. Keď sa dvere pootvorili a v izbe sa objavila postava vyššieho chudého muža s úsmevom, som sa k nemu pomaly prikradla až som stála za ním. Chvíľu sa len zmätene obzeral.

Avšak raz sa to stať muselo a on sa otočil. Všimol si ma a s vystrašeným výrazom otvoril ústa. Chcel niečo zakričať ale moja ruka na jeho perách mu v tom zabránila. Krik, ktorý by nebodaj mojej ruky počuli snáď všetci v tomto ústave sa snažil zopakovať ale nešlo mu to. A tak isto mu nešlo ani odstrániť moju ruku. Chudák chlapec sa snažil ale nemá na skúseného profíka.

,,Teraz budeš ticho a bude to menej bolieť." povedala som s úsmevom na perách. Chalanovi, ktorý predo mnou stál sa začali nehorázne klepať ruky, ktorými sa ma snažil odstrčiť. Avšak bola som rýchlejšia a tak som ho rýchlo prirazila ku bielej stene.

,,Povedala som niečo!" zašepkala som mu vedľa ucha a druhou rukou mu prešla po krku.

,,Aká smrť by ti vyhovovala krásavec?" opýtala som sa a v mysli si prehrala snáď 20 spôsobov ako zbaviť tohto krásavca života. Napadlo ma jednoduché uškrtenie alebo dokonca a rozrezanie jeho žíl na pravom zápästí pomocou nechtov. Viem, že by to trvalo možno dlho ale verím, že spolu s mojou odhodlanosťou zabiť ho by sa to podarilo.

Chalan začal rýchle krútiť hlavou čím si ani nie na sekundu oslobodil od mojej ruky. Snažila som sa čo najrýchlejšie vrátiť ruku na pôvodné miesto ale nepodarilo sa. Namiesto toho sa to pokazilo tým najhorším spôsobom.

,,Ochranka!" zakričal kučeravý chalan predo mnou na čo sa otvorili veľké biele dvere a dnu vošiel akýsi muž.

Je to tu. Nová kapitola a spolu s ňou aj môj prvý ohlas. Ak sa vám teda páčila kapitola dajte vote alebo komment. Názory potešia.

«P»