„Ahoj,Loptoš!" Bol piatok popoludní. Deväťročná Emka Wilsonová vyšla zo školy a rozbehla sa po príjazdovej ceste k bráne. Tam na ňu čakalo jej nádherné šteniatko kokeršpaniela. Keď ju videlo prichádzať, začalo vrtieť našuchoreným bielym chvostíkom a jeho obrovské hnedē oči žiarili radosťou. Hav! zaštekalo a napälo vôdzku, akoby sa už nemohlo dočkať, kedy bude s ňou. Hav, hav!
Emka hodila školský batoh na trávnik, čupla si, objala šteňa a búrlivo sa s ním vítala. Maznala sa s ním, strapatila mu hebkú hnedobielú srsť a škrabkala ho medzi dlhými zamatovými uškami. Loptoš jej zase oblizoval tvár - Emku chladil na líce jeho vlhký čierny ňufáčik - a chvostíkom vrtel dokonca ešte rýchlejšie. Naozaj to bolo najroztomilejšie šteniatko zo všetkých a jej najlepší ksmarát na celom svete.
„Ahoj, Emka," začula mamičkin pobavený hlas. Emka zdvihla hlavu. Keď uvifela, ako tam mamička stojí s Jarkom, jej bračekom, ktorý mal päť rokov, usmiala sa.
„Ahoj, mami. Ahoj , Jarko," pozdravila Emka, postavila sa a objala mamičku.
„Môžem si teraz vziať vôdzku?"
„Samozrejme," odvetila mamička.
„Napadlo mi, že by sme mohli využiť peknē počasie a ísť do lesa na prechádzku."
„Áno!" zajasal Jarko a Loptoš , len čo začul slovo prechádzka, začal okamžite brechať a poskakovať, akoby súhlasil. Emka sa usmiala. „Ty vieš, čo toto slovo znamená, však?" Rozosmiala sa a pohladkala ho po chrbte. „Je to tvoje najobľúbenejšie slovo na svete!"
„Myslím, že dnes sa naučil niekoľko ďalších obľubených slov," povedala mamička, keď sa vybrali na ulicu. „Napríklad syrové tyčinky."
Loptoš ihneď zabrechal.
„Ako to myslíš?" začudovala sa Emka.
„Popoludní som upiekla syrové tyčinky," vysvetlila mamička, „a nechala som ich vychladnúť na stole. Keď vtom niekto zazvonil. . ."
„Ahááá." Emka sa rozosmiala. Okamžite jej bolo jasné, ako to dopadlo.
„Hádaj, kto sa vyškriabal na stôl, keď som šla otvoriť. . . a potom štyri tyčinky zjedol?" dokončila mamička.
Loptoš znovu zabrechal, akoby hrdo hovoril: Ja. Urobil som to ja! Som jednoducho šikovný! Emka sa zachichotala. „Veď sa aj volá Loptoš," vyhŕkla láskyplne a zároveň sledovala, ako sa zastavil, aby oňuchala stľp pouličnej lampy.
Jarko sa zatváril ustarostne. „Zostali ešte nejakē tučinky?" spýtal sa.
Mamička mu prehrabla vlasy. „Kopa," upokojila ho, „a všetky už sú schované v škatuľke, aby sa k nim nijaké šteniatka nedostali. Okrem týchto dvoch, ktoré som so sebou vzala pre prípad, že by tu boli nejaké maškrtné deti. . ."
„Ja,", mami," povedala Emka a odhrizla si z tyčinky. Trochu zaťahala za vôdzku.
„Poď Loptoš, prestaň ňuchať." Loptoš bol veľmi zvedavý, a preto sa rád zastavoval a oňuchával uplňe všetko: žihlavy, múr, odoadky. . . Aby sa dostal k mimoriadne zaujímavej bránke alebo k živému plotu, často prúdko zmenil smer priamo pre Emkinými nohami a ona vinou jeho dichtivosti niekoľko ráz takmer spadla.
Emke to však neprekážalo. Loptoš bol taký zábavný a roztomilý, že mu dokázala všetko odpustiť. Od chvíle, keď na jej deviate narodeniny navštívili útulok pre zvieratá a ona ho prvý raz uvidela, ju úplne očaril. Vtedy bol Loptoš maličká hnedobiela chlpatá gulôčka s hebkým gulatým bruškom a s našuchoreným chvostíkom. Keď k nej so vzrušeným havkaním a s velkými, lesklými očami podišiel na neistých labkách, Emka sa doňho na orvý pohlad zamilovala. „Tento sa mi páči najviac," oznámila a zdvihla ho zo zeme. „Pozri, mami!"
„Myslím, že on si ťa vybral tiež," povedala mamička so smiechom, pretože Loptoš vystrčil ružový jazýček a oblízol Emke tvár.
Museli poçkať osem týždňov - bolo to najdlgších osem týždňov v Emkinom živote! - , kým boli šteniatká natoľko veľké, aby sa zaobišli bez svojej mamičky, dobráckej sučky, na ktorú tiež čakal nový domov. Konečne si Emka mohla Loptoša vyzdvihnúť. Čoskoro sa stal členom rodiny. Teraz mal takmer šesť mesiacov a krátke nôžky aj našuchorený chvostík sa mu predĺžili. Emka si už skoro ani neoamätala, aké to bolo predtým, než si ho priniesli domov. S Loptošom bol život v každom prípade oveľa zábavnejší.
„Dobrý psík," povedala Emka lovzbudivo, keď bežal vedľa nej. „Ro je ono. K nohe! Spolu s oteckom práve začali vodiť Loptoša na výcvik do škôlky pre štenatá, kde sa ho Emka snažila naučiť rôzne povely. Zatial mal za sebou dve lekcie, ale obe sa skončili katastrofálne. Počas tej prvej sa Loptoš chcel len hrať s ostatnými šteňatami. Bol taký kamarátský, že na be stále skákal, oňuchávat ich a radostne vrtel chvostíkom, akoby ich zdravil. Tiež stále brechal. A na konci výcviku sa povycikal na dlážku. . .
Trénerka sa naštastie len usmiala. „Na také veci som zvyknutá," povedala a podala oteckovi mop. „A priznajme si. . . Mohlo to byť aj horšie."
Zatiaľ sa Loptoš naučil sadnúť (s malou pomocou - človek mu mudmsel potlačiť zadoček dole), zostať na mieste (asi päť sekúnd) a ísť pri nohe. V poslednom čase sa ho Emka snažila naučiť, aby vliezol do košíka. Lenže Loptoš zvyčajne skočil dovnútra, gneď zasa vyskočil a pušne vrtel chvostíkom, akoby hovoril: Tak, zvládol som to. Akú hru sa zahráme teraz?
Len čo prišli do lesa, Emka odopla Loptošovi vôdzku. Vždy keď ho polustila, cítila, že sa trasie od vzrušenia. Sotva bol chvíľku voľný, štastne zabrechal, rozbehol sa po cestičke a plantavé uši mu poletovali po bokoch ako dve našuchorené hnedé krídla. Oňuchal každý strom, strčil hlavu do králičej nory a dychtivo sledil vi vysokej tráve ako neohrozený prieskumník na výprave. Emka s Jarkom sa za ním rozbehli a mamička šla za nimi s ich školskými batohmi. Teraz, keď mal Loptoš dlhšie nohy, dokázal utekat veľmi rýchlo. Najmä keď na cestičke pred sebou zazrel veveričku. Ačal brechať a zadychčane sa rútil k tvorovi s huňatým chvostom - ktorý sa okamžite vrhol k najbližšiemu stromu a ako blesk vybehol hore.
Emka sa rozosmiala. „Ach Loptoš," povedala, keď sa štena oprelo prednými labka o kameň a s havkaním oznamovalo veveričke dôležitú správu. „Poď už!" zavolala. „Nechaj tú chudinku na pokoji."
Bol slnečný jarný deň a cez vetvičky listnatých stromov dopadlo na cestičku bodkované svetlo. Narcisy kývali hlavičkami vi vetre a Emka cítila na tvári teplý vzduch. Mamička navrhla, že keď je tak pekne, urobia si dlhšiu vychádzku ako zvyčajne. Všetkým - a predovšetkým Loptošovi - to pripadalo ako veľmi dobrý nápad.
Sotva vyšli zo zákruty, emka zvaala, že jedno z velkých prírodných jazierok v tejto časti lesa pokrýva vrstva jasnozeleného žabinca. Loptoš si to všimol tiež a vyrazil na prieskum. Bihužial, zrejme si myslel, že zelený žabinec je običajná tráva, a tak na ňu veselo vybehol. . . Vzápetí sa pod ním „tráva" prepad a on spadol do vody.
Emka sa prúdko nadýchla. „Loptoš!" vykríkla a hneď sa k nemu rozbehla. Keď sa šteniatko ocitlo v studenej vode, prekvapene zapišťalo a muselo rýchlo pohybovať prednými labkami, aby sa udržalo na hladine. Určite sa čudovalo, ako sa mohla tráva premeniť na vodu.
„On pláva!" vykríkol Jarko a rozosmial sa. „Snaž sa Loptoš, možno dostaneš odznak, že si zvládol celých päť metrov!"
Enka sa tiež rozosmiala. Keď Loptoš prekonal šok zo studenej vody, zdalo sa, že sa mu plávanie začalo. Zúrivo špliechal okolo seba.
„Rýchlo, Loptoš, plávaj sem," zavolala naňho Emka, trochu sa sklonila a povzbudivo si potľapkala po stehnách. „Plávaj ku mne." Natiahla ruku a len čo sa Loptoš dostal na dosah, chytila ho za obojok a vytiahla z vidy.
Loptoš - pokrytý žabincm a bahnom - vyzeral dosť zbedačene. Navyše príšerne páchol.
