I promise...

Prológ

,,Môžeš mi prosím ťa vysvetliť, čo si to do pekla skúšala Veronica?!"

Akonáhle sa dvere rozleteli, Matias začal kričať. Bol nahnevaný, dával to jasne najavo nie len tónom hlasu, no ešte nikdy ma nenazval Veronica. Naozaj nikdy. Nehovorím, že ma jeho nahnevaný hlas nebolel, no nedivila som sa mu, aj ja by som bola nahnevaná. Nie, ja by som bola vytočená do nepríčetnosti.

Či som chcela odpovedať? Rozhodne nie. Neprítomný pohľad, smerujúci na bielu stenu predo mnou to napovedal aj jemu. S povzdychom si sadol na stoličku vedľa mojej postele a chytil moju obviazanú ruku do tej svojej.

Prisahám, že ak by to urobil hoci kto iný, vytrhla by som mu ju aj cez akúkoľvek bolesť. Aj teraz som chcela. Teda, chcela to tá časť mňa, ktorá bola zúfalo nahnevaná na celý svet. No stále tu bola tá časť, ktorá priahla po akomkoľvek dotyku od neho.

,,Prečo?" jeho šepot bol tak tichý a zúfalý. Bodal ma priamo do srdca, ako dýka, ktorá bola stvorená pre túto situáciu.

,,Ronie prosím ťa, rozprávaj so mnou. Prečo si to chcela urobiť? To si vôbec nemyslela na následky?" Myslím, že ak by som ho neprerušila, pokračoval by v týchto otázkach, ktoré boleli stále viac a viac, pokiaľ by som sa tu nerozpadla od tej bolesti.

,,Nie Matias, nemyslela som na následky, vlastne som nemyslela na nič. Ak by som na to myslela, tak to nespravím." Netuším, či som znela zúfalo, nahnevane alebo bezcitne. Slová som zo seba vypúšťala, ako vzduch z balónu. Najprv sa namáhaš s nafúknutím a potom ho pustíš. Netuším ako som sa cítila. Netuším či som rada, že sa mi to nepodarilo, alebo som pre to sklamaná. Od kedy som sa prebrala v tejto nechutnej nemocničnej izbe, mala som na jazyku len jedinú otázku.

,,Kto ma našiel?" po dlhom tichu, a zvažovaní som sa to nakoniec opýtala. Nedávalo mi to zmysel, rodičia nemali byť doma, Thomas už odišiel a Jasmine sa na mňa hnevala.

,,Jasmine, našla ťa ona. Povedala mi, že sa s tebou musí porozprávať, išla k tebe a asi o päť minút mi zavolala. Vieš akí sme boli vydesení? Preboha Ronie, Jasmine už druhý deň nechce vyjsť z izby! Stále hovorí, že sa pre ňu pokúsila zabiť jej kamarátka. Ja neviem, čo sa medzi vami dvoma stalo, ale mala by si jej zavolať." Tieto slová, boli ako spúšťač. Ako spúšťač sĺz, emócií, citov. Do teraz som hľadela len na seba a až teraz som si uvedomila, čo som urobila ostatným.

,,Prepáč, nechcela som vám ublížiť, neviem čo som si myslela. Prepáč!" Rozvzlykala som sa a natiahla ruky za Matiasom, potrebovala som jeho objatie viac ako čokoľvek iné.

,,Všetko bude v poriadku Ronnie, len mi musíš sľúbiť, že to už nikdy neurobíš." Jeho chvejúci sa hlas, mi spôsoboval zimomriavky po celom tele. Nechcela som ho počuť takéhoto zničeného, nemohla som, pretože to moje srdce lámalo na všetky márne kúsky. Milovala som ho, áno milovala. No on to nikdy nemôže zistiť.

,,Sľubujem."