Streda.

"Vaše meno prosím."

Dlho som rozmýšľala, že ako začnem. Rozmýšľala som, či to je vôbec Dobrý nápad... zdôveriť sa verejnosti O nejaké detaily, ale však čo, aj tak ma nikto nepozná.

Neviem, ukazujú na mňa prstom, hovoria veci za mojim chrbtom a nadávajú na mňa. Ľudia, spolužiaci, kamaráti alebo aj rodina. Ak čakáte, že začnem písať O tom aká som bezchybná, krásna a ako mi celý svet krivdí, a že všetci sú zlí, tak sa asi mýlite. Nie je nič na mne perfektné.. ani tie oči, čo všetci zvyknú hovoriť, že sú jediná vec, čo sa im na sebe páči. Obyčajné zelené oči, jemne ryšavé vlasy a pehy. Kučeravé maličké dievčatko s povahou suky. Na prvý pohľad úplne nevinné, také že človek by si myslel, že penis nevidela ani na obrázku...

"Asi je to všetko mojou povahou. Že čo s a vlastne deje, všetko v tej mojej chorej hlave" - to nič nehovorí O tom kto som, ale vystihuje ma to. Preto si občas rada vypijem, občas rada zakúrim a pozabúdam na to, že aký mám "zlý" život. Inak to robím z čistého potešenia... hlavne ak som so správnymi ľuďmi. Hoci, poslednú dobu je toho trochu menej... tých dobrých dôvodov na "potešenie".

Možno som divná, iná.. experimentujem a hľadám sama seba, budujem svoj charakter a veľmi často sa mením, ale čo tým chcem povedať? Vlastne ani neviem či to je nátlakom okolia alebo fakt kvôli tomu čo mám tam hore V hlave.

Čo ešte? O sebe sa ťažko rozpráva, mám 17 rokov a nemám ideálnu postavu. Mám jeden krivíš zub, ale nejako na strojček na zuby neboli peniaze. Hoci, peňazí nie je nazvyš, tak chodím na súkromnú školu, ale samozrejme, aj napriek tomu aká som, učím sa aby som mala štipendium. Študujem informatiku, rada kreslím, ale na to som sa už dávno vykašľala. Prečo? Lebo som nebola dostatočne dobrá.. aj keď veľa ľudí hovorilo, že áno, aj napriek tomu má vnútorné pocity a skrytá pýcha premohla a ja som potrebovala počúvať, že som dobrá. No nestačilo to na mňa, prirodzene, som sa začala podceňovať až kým som neprestala.

Rada sa vzdávam a utápam V žiali. Na sebaľútosť a depresie som si zvykla tak, že si sama od seba hľadám dôvody na to aby som mohla byť V tej hladine a zachovala si svoju kamennú tvár. Rýchlo sa zamilujem a potom trpím, to mi robí radosť. Ak dosiahnem aj napriek tomu niečo, tak to podvedome ničím, ak ľúbi niekto mňa tak mu podvedome ubližujem, pretože neverím tomu, že by ma niekto dokázal milovať. Keď sa pozriem do zrkadla a vidím ten stratený obraz na kúsku skla, tak mi príde zle a naplní má pocit hanby.

Zvyknem sa skrývať, či sama pred sebou, alebo pred celým svetom, nezáleží mi na sebe, niekedy ani na názore ostatných, ale aj napriek tomu sú ľudia, ktorých dávam na prvé miesto a sú prioritou môjho života. Ich šťastie je pre mňa všetkým, lenže ja som vnútorné skazená, naozaj zlý človek, ktorý ma potešenie z toho, keď je niekto sklamaný. Sama sebe stojím v ceste za šťastím, lebo sa bojím, že už nebudem cítiť ten pocit, keď som na dne... Za tie dlhé roky, čo som to cítila a neznášala.. som na tom závislá, ale napriek tomu, moji najbližší ma aj tak z toho vytrhnú, či už iba na chvíľu... ale stále sa o to pokúšajú. Už sú z toho unavení ako sa strácam a poslednú dobu sa častejšie stáva, že už len mávnu nado mnou ruku. Čo je na tom ešte také zaujímavé? Že každým kúskom života, ktorým si prejdem, tí ľudia sa menia, rovnako ako ja.

Netuším, či môj život, je až tak zaujímavý aby niekto o ňom chcel čítať, ale môžete sa tak aspoň tváriť. Oh, vlastne... moje meno je Karla.