Poznačená hriechom

Prológ

,,Tak, mladá slečna, povedz mi niečo o sebe." riekol psychológ hľadiac na mňa ponad okuliare. Mohol mať najviac tridsať. Jeho výzor by upútal pohľad každej správnej ženskej. Orieškovo-hnedé vlasy mu mierne padali do tváre,pôsobil o to atraktívnejšie, keď nimi pohodil. Okuliare s čiernym a moderným rámom mu zvýrazňovali zelené oči, ktoré boli priam identické so smaragdom. Uprene som naňho hľadela svojimi temnými čiernymi očami. Pohľad mi zaletel i na jeho menovku. Takže pán Roberttson, hmm.

,,Volám sa Destiny, Destiny Bellová. Môj vek podstatný nie je. Ani žiadne ďalšie klebietky o mne. Obaja vieme, ako to dopadne."pery sa mi roztiahli do potmehúdskeho úsmevu. Psychológ Roberttson, pocítil záujem,ktorý bol jasne vidieť v jeho očiach. Záujem vedieť,ako dopadne toto sedenie.

,,Áno? Povedz mi, ako si myslíš, že to dopadne?"stále zachovával pokoj, taký typický pre odborníkov na psychológiu. Hádam nič ich nerozhádže. Záver nášho stretnutia ho však určite vyvedie z flegmatizmu a to poriadne rýchlo. Pomrvila som sa na pohodlnej tmavohnedej sedačke skládajuc nohu z tej druhej. Pri predklone som oprela lakte o stehná a sledovala som jeho tvár. Pery som roztiahla do ešte väčšieho úsmevu, až napokon sa mi spomedzi červenkastých pier predrali ostré tesáky. Na tvári sa mu usadil zdesený výraz.

,,Zabijem vás,"jazykom som si navlhčila pery a následne som s ním prešla po očných zuboch, ostrých ako dýky. Psychológ Roberttson od všetkého strachu upustil prázdne papiere, kde nestihol napísať nič o mojej diagnóze. Ruky som položila na operadlá sedačky, ktoré boli po bokoch, a v tom som sa od nich odrazila s jasným zámerom. Začula som iba krik a potom..

,,Destiny! Destiny, vstávaj!"zdesene som otvorila oči. Okamžite som zahliadla moju mamu stojacu vo dverách, ktorá sa snažila prebudiť ma. Neviem, či jej byť vďačná alebo ju preklínať za to, že ma prebudila a ja som nemala možnosť zistiť, čo sa stane s chlapom v bielom plášti v mojom sne. Sú to dva týždne, čo mávam zvláštne sny, no doteraz sa mi snívali iba útržky toho, čo sa mi premietalo v sne túto noc. Neskutočné.

,,Veď už som hore."zamrnčala som, len aby odišla z izby. Hľadela som nemo do stropu vedomá si toho,že mám pred sebou vyučovanie plné písomiek. Znechutene som ohrnula peru a hlbšie som sa zavinula do periny. Predstava školy ma absolútne nelákala. Radšej by som bola ostala doma skryté v teple mojej postele, ktorá ma však nedokáže uchrániť pred nočnými morami rovnako, ako ani čokoľvek iné na tomto svete. 

,,Tak, mladá slečna, povedz mi niečo o sebe." riekol psychológ hľadiac na mňa ponad okuliare. Nie! Nemôže to ísť takto dookola. Zmeň to. Destiny, no tak! Zmeň ten sen. 

 ,,Volám sa Destiny, Destiny Bellová. Môj vek podstatný nie je. Ani žiadne ďalšie klebietky o mne. Obaja vieme, ako to dopadne."pery sa mi roztiahli do potmehúckeho úsmevu. Nie! Neviem to ja! Sakra Roberttson, povedz mi, ako to dopadne!

 ,,Áno? Povedz mi, ako si myslíš, že to dopadne?"stále zachovával pokoj, taký typický pre odborníkov na psychológiu. Ako ti to mám povedať, keď sama netuším o tom, ako to skončí?

,,Zabijem vás," Nie! Stop! Spolupracuj! Nerob to! Ani sa neopováž..!

Ozval sa už len jeho výkrik plný hrôzy a slastný pocit, ktorý následoval hneď po tom.

Je to síce prológ, ale dúfam, že sa bude páčiť :) Budem vďačná za každý komentár a každé prečítanie <3