My life

0.1 Malá Nali

Všetko sa to začalo mojim narodením v októbri. Bola som milé, tiché a pekné dieťa (vraj). Čím som bola staršia a staršia tak som bola lenivejšia a neposlušnejšia. Do svojich piatich rokov som si svoj život ani neuvedomovala, no potom sa mi život začínal meniť. Chodila som do škôlky do mesta kde som sa narodila. Bývala som s rodičmi u starých rodičov z otcovej strany. No nastal menší pokles. Moji rodičia sa po prvý krát rozviedli. S maminou som sa odsťahovala na dedinu kde som vlastne trávila detstvo. Bývali sme u jej rodičov aj so súrodencami. Najradšej som mala moju starinku. S ňou som trávila najviac času. Strašne som ju ľúbila a aj ju ľúbim. Dávala mi do života veľa. Rady, skúsenosti a mnoho zážitkov. Čo som nikdy nechcela, jedného dňa prišlo. Bola som v škôlke, nič netušiac. Prišiel pre mňa ocino a nie mamina, čo mi bolo dosť čudné. Zobral ma k jeho rodičom a bola som tam až do večera. Dosť som sa za deň unavila, tak ma išiel zaniesť domov. S úsmevom na tvári som vletela do dverí nášho domu na dedine že som prišla, no čo som nečakala nik sa na mňa neusmial. Sadla som si na schodíky oproti kuchyni kde všetci boli oblečený v čiernom. Už som niečo tušila. Spýtala som sa "prečo ste v čiernom?", no nik mi neodpovedal. Po par minútkach prišla pri mňa mamina sestra ktorá mi oznámila že moja milovaná starinká je už v nebíčku. V tú ranu som sa rozplakala a so mnou všetci. O tri dni bol pohreb... Ako sa hovorí, šla som sa s ňou posledný krát rozlúčiť pri truhlu. Od tej truhly ma nevedeli odtrhnúť, stále som neverila že je to tak. Keď ju šli pochovať tak som ju chytila za ruku a držala ju s veľkým plačom až pokiaľ sme nedošli k hrobke. Hodila som jej zem, a šli sme na kar. Ten si už vôbec nepamätám. Od tohoto pohrebu som nenašla do teraz odvahu sa ísť s niekym posledný krát rozlúčiť.  Bolo to pre mňa fakt šokujúce stratiť tak blízkeho človeka v takom nízkom veku. Noc v dátume pohrebu sme spali na dedine. Pokojne som spala, no naraz som sa na niečo zobudila. Otvorila som oči a pred sebou videla ducha starinkej. Bol to pre mňa zmrazujúci pohľad, a keď si na to teraz spomeniem behajú mi zimomriavky. Bolo mi povedané že vraj sa starinka so mnou prišla posledný krát rozlúčiť pred tým ako šla do nebíčka....