Telefón mi vypadol z ruky.
Utekala som do svojej izby a začala písať list, v ktorom stálo:
Drahý ocko, milý brácho. Ešte to asi neviete a ani vám to nebudem hovoriť ja. Chcem vás len poprosiť aby ste ma nehľadali a dali mi čas. Potrebujem odtiaľto na nejaký čas odísť. Dúfam, že to tu zvládnete a hlavne sa o mňa nebojte, viem sa o seba postarať. Budem v bezpečí. Ľúbim vás.
Chloe.
Zabuchla som dvere a rozbehla som sa tak rýchlo ako to len šlo. Nevedela som kam. Vedela som len to, že chcem čo najskôr vypadnúť a nikdy sa nevrátiť.
Po pol hodine bežania som už nemala síl. Sadla som si na lavičku, a začala si prezerať čo sa mi v tej rýchlosti podarilo zbaliť do kufra. Boli tam nejaké tričká a nohavice, jeden sveter, jablko, mapa, zubná kefka, dve deky, jedna fľaša s vodou, zápisník, pero, pár eur a dezodorant. Čo vám poviem, nič moc. Jablko bola jediná jedlá vec ktorú môj kufor obsahoval, takže som nemala na výber. Po piatich minútach oddychu som položila kufor na zem, a znova som začala čo najrýchlejšie utekať spolu s kufrom.
Po asi hodine som natrafila na jeden park v centre mesta. Bol ozaj pekný. Našla som si strom, ktorý mi bol najsympatickejší, a zložila som sa tam. Bolo síce trocha chladno, keďže bola jeseň, ale zložila som si deku na trávu a začala som rozmýšľať o tom, ako by som túto situáciu napísala do knihy. Podelím sa s vami o moje myšlienky:
Moje meno je Chloe Campbell. Mám 18 rokov. Žijem v Anglicku, v meste Canterbury. Bývam v rodinnom dome s mojim otcom ktorý sa volá David Campbell, s mojim o dva roky starším bratom ktorý sa volá Lucas Campbell a s mojou mamou, ktorá sa volala Sienna Campbell. Áno, správne, len volala. Dnes som sa dozvedela, že moja mama zomrela.
Ocko a Lucas odišli minulý týždeň v sobotu do Londýna na návštevu k ockovmu bratovi a mali sa vrátiť na ďalší týždeň vo štvrtok. Mame nedali voľno v práci, takže musela ostať doma. Ja som nechcela aby bola sama, takže som ostala doma s ňou. Všetko bolo v poriadku, až kým mama nezačala mať v jednu noc bolesti. Ihneď som volala záchranku a išli sme do nemocnice. Lekári nevedeli posúdiť čo vyvolalo tento stav, a preto jej len dali injekciu a nechali na noc na pozorovanie. Samozrejme som tam ostala s ňou. Na mamin príkaz som nevolala chlapcom, nechcela aby sa strachovali a aby sa im niečo stalo. Ráno vtrhli do izby lekári a urgentne brali mamu do operačnej sály. Keď bolo po všetkom, mama už nemala bolesti. Vyzeralo to tak že už len pár dní ostane na pozorovanie a môže ísť domov. Na ďalší deň, čo bol utorok už sa mala lepšie takže som išla do školy. Po škole som prišla domov s tým, že sa rýchlo naučím a pôjdem za ňou. Keď som si pripravovala jedlo, zrazu zazvonil telefón.
"Chloe Campbell, prosím?"
"Dobrý deň, pri telefóne lekár ktorý operoval vašu mamu. Je mi to veľmi ľúto slečna, ale vaša mama je mŕtva. Posnažte sa prosím čo najrýchlejšie dostaviť vy alebo nejaký iný člen rodiny."
No a ďalej to už vlastne viete.
Počkať! Čo povedal ten lekár?! Úplne mi to vyletelo v tom strese z hlavy. Ja som tam mala ísť!..
