Je to jasné, všetko je viac ako len jasné. Učíme sa žiť, tvoriť, nebáť sa, hľadať a nájsť. Všetko to čo chceme docieliť sa musúme najskôr naučiť, dať šancu, prežiť, zahodiť a tak ďalej...
Všetko je to len o jednom a tom prelomovom vynáleze menom Láska. Áno, toto je naozaj klišeoidný začiatok tejto poviedky, ktorá vlastne je podľa reálnej udalosti. Nikdy som si nemyslela, že niečo takéto budem písať a to len s prostého dôvodu. Ako môžem byť ja ten šťastlivec, ktorý naozaj nájde lásku svojho života? Aká je šanca, že to budem práve ja?
Odpoveď je, že to neviem a vlastne úprimne je mi to aj celkom jedno. Uvediem vás do deja. Stalo sa to asi pred 7 rokmi, išla som práve na strednú, kde som samozrejme nikoho nepoznala. Kamarátka zo základnej ma upokojovala a zároveň strašila, že bude tam jedno dievča, s ktorým si vôbec nebudem rozumieť, pretože je svojská a aj ja som svojská a to ku sebe teda rozhodne nepatrí. Do školy som teda vstúpila s egom, ktoré mi vtedy nepatrilo, avšak to ešte nikto nevedel. Som osoba, ktorá nenávidí ticho, ktorá rozpráva somariny celé hodiny, len preto, aby naplnila každé jedno prázdne miesto slovami. Vedia to všetci a potom to už vedel aj on. Prvá hodina. Španielsky jazyk. To dievča, ktoré bolo svojské ako ja, pred ktorým som bola varovaná prišla do stredu triedy a začala nám prekladať lektora, ktorému sme nikto nerozumeli. Samozrejme, prišlo mi to vtipné a zároveň paradoxné. Ako môže byť niekto hlučnejší a nepriehľadnutejší ako ja? To je divné. Prišla som za ňou a rozprávali sme sa celé hodiny. Bola naozaj vtipná a autentická. Ona bola jing a ja som bola ten jej stratený jang. Naše 'nepriateľstvo' z mojej strany sa pretavilo do nezabudnuteľného priateľstva.
Druhá hodina. Slovenčina v najmenšej miestnosti na svete a pred ňou stojí chlapec v športovej nevkusnej mikine. Prečo je tam tak sám? Je to prvý deň, ešte nikoho nepozná... Je čas aby som zakročila. Podídem k nemu... Ahoj, čo ty tu tak sám, ako sa voláš?
