On nie je mojou silou

1

,,Vieš, že mi môžeš povedať čokoľvek, áno ?"

Neprítomne prikývnem. Prirodzená otázka, ktorú vám položí blízky človek, myslí ju naozaj úprimne, vie, že čokoľvek z mojich úst vyjde von, to bude ako moja dlhoročná priateľka akceptovať.

Ale nie. Do určitej miery nie, naozaj jej nemôžem povedať čokoľvek. Už len z hľadiska vnímania situácie. Je ten typ človeka, ktorý si myslí, že jej problémy sú vždy väčšie, má drámu vo veciach, v ktorých nie sú a myslí si, že moja životná situácia je menej ako fakt, ktorý ona prežíva s mužmi vo svojom živote.

Je úžasná priateľka, ochotná pre mňa urobiť čokoľvek a som vďačná za to, že je v mojom živote, ale rozhodne sa nebudem hnevať na jej povahu, zmysel vnímania veci a pocitov, pretože ak príde na to, je rozhodne citlivá, dokáže miloval a cítiť. Ak príde na pocity, každá máme svoju pravdu a to je úplne v poriadku.

A zároveň totálne klamem.
Počas nášho priateľstva sa našli momenty, pri ktorých sa mi ťažko odpovedalo, musela oddeľovať veci, ktorým rozumiem od toho, čo cítim.

Hnevalo ma, že všetko, čo sa deje v jej živote, hlavne točiac sa okolo mužov, berie ako tragédiu, kde nevie, čo robiť, pretože pocity, ktoré v sebe má, nedokáže ovládať, zatiaľčo na druhej strane sedím ja, so svojimi osobnými pocitmi, ktoré neustále trpia a snažím sa potlačiť svoj výraz, ktorý jej nepovie, čo si v skutočnosti myslím, pretože pravdou zároveň je, že ju naozaj milujem, akceptujem, prijímam a som šťastná, keď je ona a plačem, keď ona.

Lebo zase ak príde na to, aj ona má voči mne svoje vlastné pocity. Ako niekto, kto má neustále pocity a čin na dlani, vidím ako sa tvári. Jej pohľad mi vraví, že mám robiť to, čo robiť chcem, mierne odsúdenie. Ísť do toho bez premýšľania, neuvažovať príliš nad vecami, pretože sa viac ničím ako si pomáham.

A obe máme pravdu, ale akceptujeme sa - veď je práve dôvod, pre ktorý spolu zostávame, máme sa radi a trpíme spoločne. Netlačíme na seba, necháme jedna druhú robiť to, čo chceme, pretože na konci cesty tu vždy budeme jedna pre druhú.

,,Ja viem," odpoviem jej.

Vedieť neznamená cítiť. Lebo necítim, že človeku, ktorý si prežil niečo iné, mám vravieť niečo, o čom nevie aj za cenu, ktorú pre seba máme.

Je svetlo, niečo, čo mi na konci dňa vždy zlepší náladu a donúti ma k úprimnemu smiechu, ktorý zrazu neznie prirodzene, ale totálne na hovno, kde ho nemôžete ani spoznávať.

Teraz, keď o tom hovorím, to pôsobí akoby medzi nami bola bariéra, nedostatočné priateľstvo a uprímne, áno, cítim to, ale to len preto, pretože hovorím o probléme, nie je to niečo, čo je medzi nami naozaj, odmietam to prijať a hlbšie sa v tom srať.

Nikdy som jej nepovedala žiadnu nadávku, nikdy ma nenazvala ani len hlúpou a naše hádky boli nezmyselné, spôsobené, že ma skôr chcela pre seba, dať vedieť, že to ja som na jej strane, takže keď som ju sklamala, v opitosti spievala hlúpu pieseň s niekým, koho nemala rada, som bola ja tá žehliaca, cítiac sa ako partner, ktorý niečo posral. Ale v skutočnosti som ju nesklamala ja, nehnevala sa mňa, to reagovala jej povaha, s ktorou nič nemá, pretože to ona ju vedie, nie naopak.

Či už sa naozaj protiklady priťahujú alebo nie.. skôr vnímame to, ako nie, ale cítite ako áno. A vnímanie častokrát nemá pravdu. Vidíme veci tak ako nie sú, myslíme si, že vidíme niečo viac alebo menej a čím viac tomu veríme, tým viac to zrazu začneme cítiť až si zrazu myslíme, že máme pravdu a namotáme sa na to.

Pretože ak príde na jej opitých dočasných partnerov, vždy som o nich starala ja lebo som to chcela, v čase stredných čias, keď musela skoro chodiť domov, ale z pohľadu iného človeka .. mohol by to vnímať tak, že sa nestará ani o jednu stranu, pritom nevie ako jej robilo problém ma s nimi nechať, nie že ich musí opustiť. Takže to ukazuje, že jej priateľstvo so mnou je významnejšie ako dráma pre mužov.