TAKMER NAHÁ (Pierre Gasly)

II.

Milujem len 2 veci. Čísla a čísla. Teda, počítanie a sex. Počítanie čohokoľvek a kdekoľvek. Sex reálny, veľkorysý. V kvalitnom aj kvantitatívnom ponímaní. Pierre je rozhodne sexy, je to muž, ktorého chcete vidieť ráno v posteli potom, čo si dáte horúcu sprchu a umyjete si zuby.

Avšak, nie je to muž pre mňa. Je až príliš láskavý nato, aby som ho zaťažovala svojimi problémami a klamala mu, ako ma priťahuje. Nikto ma nepriťahuje a nikdy nebude. Slovo láska pre mňa neexistuje, rozpadlo sa na tisíc rôznych častí ako zrkadlo, keď do neho hodíte kameň. Snažila som sa ho opraviť, ale stále vidím trhliny v tom skurvenom odraze.

Som nervózna. Takto to vôbec nemalo prebiehať. Mali sme byť uvoľnené a v pohode, sedieť na stoličkách, pri obrovskom stole. Rozprávať sa o knihách a o sebe a piť kávu a jesť raňajky, dať si cigaretu a otvoriť osobnejšie témy. Nie rozprávať sa o tom, čo sa stalo včera večer. Nie je to matematika, nie je to potrebné riešiť.

– Ten francúzsky román bol strašne smutný, pekný, ale smutný, – povedala Olívia.
– Tak ten som ani nedočítala, bol skvelý, ale taký smutný a mrzutý - odpovedala Polina.
– Vera, nechceš aby som ti ho požičala? Možno ti otvorí oči, aj keď bol smutný skončil sa šťastne – opýtala sa ma Olívia.
– Nie, nechcem - odpovedala som mrzuto.
– Dáme si ešte kávu? - zaznelo od Viktórie, ktorá sledovala krásne telo mladého čašníka.
– Ponáhľame sa! - zdôraznila som.
– Som v strese, máme toho veľa a nič nestíhame, chceme predsa večer ešte stihnúť divadlo - dodala Olívia.
– Aha, – povedala Polina. A urazila sa na 3 minúty.
– Ale ak chcete kávu vy, počkám s vami, kým ju vypijete, – navrhla zdvorilo Olívia.

Bolo to trápne. Nevedeli sme sa dohodnúť ani na sprostej káve. Keď sa dievčatá hádali, čo chcú cez deň robiť, ja som opäť zablúdila pohľadom na Pierreho, ktorý sa dvíhal od stola a mal niekam namierené. Naše pohľady sa opäť stretli. Hľadel. Hľadel na mňa. A čakal. Čakal, kedy sa postavím od stola a prídem k nemu. Bola som v rozpakoch. Červenala som sa. Natiahla som ruku. Dotkla sa prstami kabelky.
– Musím ísť na toaletu - vyhovorila som sa.

Keď Pierre videl ako odchádzam, ale nejdem smerom k nemu bol trochu prekvapený a neistý, ale zároveň zvláštne pokojný, lebo vedel, kam mám namierené. Vycítil to, že som odchádzala kvôli jeho prenikavému pohľadu na mňa. Preskočila iskra. Zrovna po tom som netúžila.

Prišla som z toalety a dúfala som, že už odišiel. Keď som videla, ako na mňa čaká a pozerá sa mojim smerom. Opäť som si sadla na stoličku a uvedomila som si, že nohy sa mi trasú tak veľmi, že je to až vidno. Že sa to prenáša ďalej. Aj Viktória, sediaca na druhej strane stola, musela cítiť tú jemnú vibráciu spôsobenú neovládateľným chvením.
Preložila som nohu cez nohu v nádeji, že sa tras zmierni. Nadýchla som sa a vydýchla. Chytila sa obomi rukami stoličky. Nič z toho nepomohlo. Pozrela som sa opäť na Pierreho. Jeho súmerná tvár, upravená brada, biele tričko a pod ním krásne telo, je takmer fešák, pomyslela som si. Napil sa zeleného čaju a pokojne sa na mňa opät usmieval.

– Prepáčte, mám za sebou strašnú noc, stále mám opicu, cítim sa veľmi zle, – povedala som dievčatám.
- Pokojne, nemusíš ísť s nami. Ostaň v hotelovej izbe, pospi si a neskôr sa môžeme niekde stretnúť - s celkom triezvym pohľadom mi povedala Olívia.
- Myslela som si, že sa budeš hnevať, veď je to tvoja rozlúčka so slobodou a tvoj víkend - začudovane som jej odpovedala.
- Prvoradé je, aby si sa ty cítila fajn - usmiala sa na mňa Olívia.

Odišla som do našej hotelovej izby. Dala som si sprchu, kvapky vody mi stekali po mojom nahom tele a užívala som si každú sekundu samoty. Osušila som si telo, natrela som sa kokosovým mliekom, umyla som si zuby. Vyčistila som si tvár a odstránila som póry. Bola som ako znovuzrodená. Ľahla som si do veľkej postele a pila som citrónovú vodu. Cítila som sa omnoho lepšie.