Zlato? Uvaríš mi prosím čaj? Ostala mi nejaká zima.
Som v poriadku, možno som len prechladol ako sme boli včera v tých tatrách.
Ale nám bolo naozaj krásne, ty a ja. Dvaja zaľúbení blázni.
Čo si tí ľudia budú o nás myslieť?, keď sme sa stále držali za ruky.
Ale áno máš pravdu, čert to vzal, dvoch zaľúbených bláznov.
Koľko sme to spolu? 4 roky?
A stále sa takto ľúbime.
Viem, nie vždy sme sa dohodli.
Ale vždy sme našli spoločne východisko.
Ale ty vieš že ťa milujem.
Že si moja jediná.
Vieš to? Však to vieš?
Noták, nerob na mňa tie oči.
Veď vieš že ťa milujem!
Že moje srdce patrí len teba!
Preto som si ťa vzal za ženu.
Miloval som ta od prvej chvíle čo som ta videl.
Môj život bez teba nemá význam.
Umrel by som bez teba, veď to vieš.
Umieram už len keď si v práci a ja sa starám o naše malé.
Naše dieťatko, náš sen, bože aký je krásny, celý po mamine.
Ľúbim ho, ľúbim teba. Ste moje všetko. Milujem vás nadovšetko.
Nebyť vás zrúti sa mi svet.
Všetko čo som doteraz poznal by prestalo existovať.
Tie prvé naše bozky, prvé milovanie, naša krásna svadba. Prvé krôčiky nášho malého.
Aký to je krásny život keď vás mám.
A tak si sadám na posteľ, na posteľ ktorá je tak prázdna.
Teba niet, odišla si, vzala si všetko.
Sny, ideáli. Zostala len vôňa. Vôňa lásky ktorú som zažil.
A tak sedím na posteli, a telefón na mňa bliká.
Ukazuje obrázky z panoptika.
A tak vstávam a idem si uvariť ten čaj.
Lebo teba nie.
Tak načo strácať reč, veď je to všetko preč.
