Zmijozelská kráľovná

1.kapitola- Som Čarodejka?

Som Aurora Cassiopea Clarková. Vyrastám v sirotčinci na okraji Londýna. Mám tmavohnedé vlnité dlhé vlasy a tmavé oči.(hore fotka) Nemám veľmi dobrý život. Ostatné deti zo sirotčinca sa so mno nebavia pretože som divná a je to pravda, cítim sa byť iná ako ony. Dejú sa mi samé divné veci, keď som nahnevaná lebo sa mi ostatné deti posmievajú tak z ničoho nič praskajú sklenené poháre a okná. Nenávidím to tu. Uvedomila som si že som viac ako ony, viem veci čo ony nevedia a preto ma kvôli tomu šikanujú. Hlavne nemám rada Stellu - ona je vodkyňa tých, ktory mi ubližujú, nenávidím ju a prísaha že sa raz za všetko čo mi urobili pomstim. Teraz som vonku  a kreslím keď uvidím zvädli tulipán a svojou mocou ho nechám rozkvitnuť " Vidíte pozrite sa čo zas robí, to nie je normálne, si šialenec" povedala mi  Stella ktorá tu prišla aj so svojou partiou a všetci sa začali smiať. "Čo je na tom zle len som pomohla, nebudeš mi hovoriť šialenec ty krava" povedala som je a oni stichli. Prišla ku mne Stella dala mi facku a sotila ma do blata a bola som cela špinavá. " Pozrime sa nejak si sa nám zašpinila" povedala Natália - Stellinina kamarátka a začali sa mi smiať a ešte k tomu mi zničili moji kresbu ktorú som maľovala 2 týždné. Nechápala som, čo som im urobila, že sa takto ku mne správajú. Nie, žiadne slzy, nasadila som kamennú masku a povedala som chladne:" Nechaj ma tam inak skončíš ako tamto sklo" hneď ako som to do povedala skla sa roztrieštili a kúsky sa hej zapichli do tela. "Blázon, mali by ťa zavrieť do blázinca" povedala s pláčom a odisla aj so svojou partiou všetko žalovať vychovaťeľkam. Bolo mi to jedno stačil iba prázdny pohľad na nich a nechali by ma tak. Bolo mi dobre, zaslúžila si to škoda že jej sklo nepreťalo tepnu. Hneď na to ku mne prišli vychovaťeľky že som niekoho vážne zranila a ďalej sa vypitovaly ale ja som ich ignorovala bola som s tím čo som urobila spokojná. Keby zdochla bolo by to lepšie. Premietala som si v hlave.

<<<<<<<<<<<<<<<<<<

Dnes mám jedenásť rokov. Nič zvláštné to pre mňa nieje. Nikto mi nepogratuloval ani nedal darček ako každý rok odkedy som tu, veď ani nevedia že mám narodeniny. Zvláštne je, že nikto nevie ako som sa sem dostala. Keď som sa pýtala vychovavaťeľiek povedali mi, že si nevedia spomenúť iba, že tam bola obálka s mojim menom bez priezviska a dátum narodenia - 12.5.1980. Ako každý deň rozmýšľam ako som sa sem dostala, prečo má mojí pravý rodičia nechceli. Nechceli ma? Alebo už nežijú a ja nemám žiadnych príbuzních a preto som tu? To teraz nezistím ale povedala som si, že keď budem väčšia odhalí túto záhadu

„Aurora  poď sem sú raňajky!“, zavolala na mňa prísne vychovavaťeľka. Ani oni ma nemajú moc v láske a preto prehliadajú keď ma šikanujú.

Zoskočila som z posteli, umyla som sa, rozčesala som si svoje  hnedé vlnité  vlasy a zišla som dole. Hneď ako ma videli začali si šuškať a potichu sa smiať, určite ma zase ohovárajú ale ja som si zvykla a tak som ich ignorovala a bez žiadnej známki emócie som sadla za stôl.

Zobrala som si horúcu polievku a začala som pomaly jesť. Vychovavaťeľky medzi tým niekde odišli. Zrazu niekto po mne  niečo hodil a na mňa sa vyliala horúca polievka.

Začali sa mi smiať a k tomu ta blbka Stella povedala: „Sa nečudujem, že si ťa nikto nechce adoptovať, keď si divná ale, že ani nevieš jesť”, rozosmiala sa  a ostatní s ňou. Bola som zúfalá na vonok som sa tvárila pokojne ale vnútri to vo mňe vrelo.
Nemohla som im ukázať, že ma to ranilo.

Bodaj by mali zlomené kosty a ta blbka Stella vykrvácla, opakovala som si v hlave. Veď som lepšia než oni. Nemôžem za to, žesa okolo mňa dejú zvláštné veci. Zúfalosť vystriedal vztek a hnev Černovláska nasadila kamenný výraz a uprene sa dívala na deti, ktoré sa jej vysmievajú a šikanuju. Zrazu všetkým okrem Stelly začali praskať kosty a niektorý trochu krvácali. Poplašene vykríkli a vystrašene sa na mňa pozreli.