Všetko začalo jeleňom

Jeden

Už sú to dva roky. Dva roky čo som sama. Dnes je druhé výročie od vtedy, keď Joy odviedli Ochrancovia. Sú to naši policajti. Pomáhať a chrániť. Vtipné, nie? Mali by nám pomáhať a nie kradnúť deti našim rodinám.

Už mám osemnásť a chápem veci, ktorým som predtým nerozumela. Viem čo robia. Viem čo urobili Joy. Viem, čo robia ostatným.

Dnes sú to dva roky, čo som prišla o najlepšiu kamarátku. Ako vždy na výročie, idem na naše miesto. Jazierko. Tam sme sa prvýkrát stretli.

Kráčam po chodníku a po tvári sa mi pustí slza. Nerozmaže mi make up. Od trinástich sa nemaľujem. Nie je to smiešne? Normálne dievčatá sa od trinástich maľujú. Ja som s tým však dávno prestala. Je to moja malá forma protestu.

Odbočím z cesty. Myslím na Joy. Ona by neplakala. Bola vždy silná, pravdovravná a trošku aj drzá. Bola inteligentná. V dnešnej dobe je vzácnosť, keď dieťa z nižšej vrstvy vie čítať nieto ešte písať. Joy dobrovoľne navštevovala školu. V mnohých ohľadoch ma prevyšovala.

  Už som takmer pri jazierku. Sadnem si na ploský kameň. Zahladím sa na hladinu. Jazero je plytké. Jeho dno zdobia lesklé kamienky. Vyzujem si drahé topánky a namočím si nohy do vody. Chvíľu  sedím, rozmýšľam. Prvýkrát za dva roky sa nebránim tej myšlienke. Doteraz som ju vždy vytriasla zo svojej hlavy. Vždy som ju zatláčala do úzadia. Teraz však vyplávala na povrch.

Joy je mŕtva. Zmier sa s tým.

Rozpustila som si svoje ryšavé vlasy a chvíľu som si vyhrievala tvár na slnku. Potom som sa postavila, vytiahla z vrecka malý nožík (darček na narodeniny od Joy) a vyrezala do kmeňu na strome nápis.

I miss you, friend.

Žmurkla som, aby som odohnala slzu a pobrala som sa domov.

Naučila som sa byť nenápadná. Už do lesa nenosím drahé veci. Slobodnejšie sa cítim v starých rifliach a tmavej mikine. Drahé topánky si ale odpustiť neviem. Sú strašne pohodlné.

Ako som urobila prvý krok na betónový chodník začula som za sebou nejaký zvuk. Nie. Ja som ho cítila.

Prudko som sa otočila. Stál predo mnou majestátny samec jeleňa. Pozeral sa mi priamo do očí. Mala som pocit, že vidí priamo do mňa. Uchvátili ma jeho oči. Boli ako dva zelené smaragdy. Chcela som k nemu prikročiť bližšie no len čo som spravila prvý krok bleskurýchlo zmizol.

Zostala som v pomykove. Nadýchla som sa a pokračovala po chodníku von z lesa.

Keď som sa ocitla na chodníku na kraji mesta cítila som sa, ako keby na mňa spadli ťažké okovy. Už som nebola slobodná.

Vybrala som sa po ulici strednej vrstvy. Domy boli všetky rovnaké, úhľadne upravené. Nudné. Vláda nás až natoľko separuje, že nás triedi do oblastí, kde máme bývať. V každom meste sú tri tipy štvrtí- nižšia vrstva, stredná vrstva a tá najvyššia vrstva.

Po pár minútach chôdze som bola v centre mesta. Oxford. Moje mesto.

Veža stála na kraji námestia. Bola to najväčšia a zároveň aj najluxusnejšia časť mesta. V noci svietila mnohými farbami.

Predo mnou sa otvorili sklené dvere a ocitla som sa na vrátnici.

,,Dobrý deň, slečna Wayová.“

,,Dobrý, Joey,“ pozdravila som vrátnika. Je to milý starší pán so smiešnymi prešedivenými fúzikmi.

Podišla som k presklenému výťahu a keď sa predo mnou otvorili dvere stlačila som gombík na najvyššie poschodie. Cesta netrvala ani tridsať sekúnd. Keď výťah zastal na 27. poschodí vyšla som na chodbu. Všetko perfektne upravené, zem zdobili drahé koberce.