Ľadový Princ Auroris

Ľadový princ Auroris a princezná Kvetoslava.

Bolo raz jedno dievčatko, ktoré žilo v skromných pomeroch v dedinke na okraji lesa. Volalo sa Kvetoslava, jej otec bol tesár a matka sa živila vyšívaním. Kvetoslava bola najkrajšie dievča široko-ďaleko a popri svojej oslnivej kráse bola i veľmi krehká a jemná, ako kvetinka.

Najradšej sa hrávala pri potoku a na lúke, kde sa tešila voňavým kvetom, tancovala, spievala a šantila so svojim psíkom Drahoňom. Radovala sa z tých najmenších vecí- z padajúcich listov, z čľapkajúcej vody, zo snehových vločiek, z prvého jarného vánku, z hrejúceho Slnka, zo švitoriacich vtáčikov, i zo svitu hviezd.

Často sa prechádzala po lúke a sedávala v tieni košatej Magnólie, ktorej vôňu nadovšetko milovala. Robila rodičom veľkú radosť a všade, kde prišla, vlievala do sŕdc ľudí nádej, lásku a nehu. A keď videla niekoho smutného, vždy mu svojim elánom a úsmevom dodala silu a obrátila každý plač na smiech.

Takú moc mala krásna Kvetoslava a ona každým rokom silnela a bola ešte krajšou a ešte lepšou, no i krehkejšou mladou devou.

Mala mnohých nápadníkov, ktorí si ju chceli vziať za ženu, no Kvetoslava nechcela byť nikým spútaná. Chcela do nekonečna len tancovať na lúke a lietať nebojácne, slobodne a voľne šírym svetom a radovať sa z každého okamihu.

No jedného dňa sa stalo niečo, čo zmenilo jej život na veky. Kvetoslava sa po prvý raz v živote zamilovala. Stalo sa to takto:

Bol krásny slnečný deň a Kvetoslava práve zberala lúčne kvietky a šantila s Drahoňom tak, ako už tisíc krát pred tým. Teplota však stúpala, slniečko hrialo až príliš a Kvetoslava sa preto rozhodla, že zájde k neďalekému prameňu, aby sa osviežila. Prameň vyvieral z ľadovej jaskyne a bol chladný aj v ten najhorúcejší letný deň. No keď prišla toho dňa Kvetoslava k prameňu, zarazila sa a neverila vlastným očiam. Pri prameni totiž sedel mladý muž. 

Pleť mal bielu ako porcelán a dlhé lesklé vlasy čierne ako uhoľ, pery mal červené ako krv a spod čierneho obočia mu vykukovali prenikavé azúrové oči. Vyzeral, ako keby ani nebol z tohto sveta a Kvetoslava sa nezmohla na slovo. Ani by sa neodvážila k nemu pristúpiť, no ten mladík vyzeral byť veľmi smutný. Ramená mal zvesené a pohľad upieral do zeme. Kvetoslave ho prišlo ľúto a tak pomaly podišla k nemu a prisadla si na kameň oproti. Chvíľu čakala a len tak sedela a súcitila s mladíkom- ani nevedela, prečo bol smutný. 

Po chvíli sa ho jemne opýtala, čo ho trápi. Povedala, že sa jej môže zdôveriť a že určite všetko bude dobré. Mladík na ňu uprel smutné uhrančivé oči, pod ktorými sa Kvetoslava zachvela a preletel ňou závan chladu, ale aj zvláštnych citov, ktoré pred tým nepoznala. 

Mladík jej povedal, že sa volá Auroris, je princom v podzemnom ľadovom kráľovstve, kde nedopadajú slnečné lúče a niet tam radosti. On sám vidí celý svet temný a chladný, nič v ňom nedáva zmysel. Temnota nemá konca a on nevidí ani jednu radosť v živote. 

Tu sa Kvetoslava potešila, lebo vedela, že môže pomôcť. Dotkla sa jeho chladnej ruky a povedala, že nie všetko na svete je chladné a temné, že jestvuje aj krása a dobro na svete a že mu to všetko ukáže, ak bude chcieť.

Princ Auroris sa usmial. Niečo na Kvetoslave a jej nevinnosti mu obmäkčilo srdce. A tak prijal podávanú ruku a nechal sa Kvetoslavou viesť cez les až na lúku.

Na slnečnej lúke Kvetoslava začala švitoriť a tancovať ako blázon a ukazovať mu na lúčne kvety všetkých možných farieb, na smiešne tvary oblakov a vyskakujúce lúčne koníky. Šantila a naháňala sa so psíkom Drahoňom, aby ho rozveselila. Zaviedla ho do tieňa majestátnej Magnólie, vyšplhala na vrch a podávala mu so smiechom tie najvoňavejšie a najkrajšie kvety.

Auroris bol okúzlený. Prvý krát po rokoch sa schuti a bezstarostne zasmial a zabudol na chvíľu na svoje trápenie, chlad i temnotu. Kvetoslava ho úplne očarila svojou dobrotou a nevinnosťou a on sa do mladej krásnej devy zamiloval. Ten deň sa veselili, radovali a tancovali spolu na lúke ako deti a večer spolu ruka v ruke pozerali na vychádzajúce hviezdy. Pri žiare mesiaca jej Auroris vyznal lásku a Kvetoslava sa taktiež priznala k svojim citom. V ten moment boli obaja veľmi šťastní.

Takto sa spolu stretávali každý deň, len v noci Auroris odchádzal späť do ľadového kráľovstva a Kvetoslava domov. Prvé mesiace boli vskutku krásne, Kvetoslava roztopila ľad i chlad Princa a on ju miloval každým dňom viac a viac.

No nikdy ju do svojho ľadového kráľovstva nechcel vziať a ani nechcel prísť žiť na povrch spolu s ňou. A Kvetoslava po čase začala cítiť neistotu.

Časom sa medzi nich znova vplazil chlad a Auroris sa stal znova vážnym a smutným. Stále Kvetoslavu miloval, no nedokázal zmeniť svoju ľadovú podstatu.

Keď mu nadšená Kvetoslava ukázala malý kvietok, z ktorého sa tešila, nezaujímalo ho to. Keď sa nadchla pre padajúcu hviezdu, len odvrátil zrak a keď Kvetoslave bolo do spevu, či do tanca, stačil pohľad na chladnú a ľadovú tvár Aurorisa a hneď ju prešla chuť. Takto jeho chlad zraňoval jej city každý deň, až nakoniec i Kvetoslava prepadla temnote. Už sa z ničoho netešila, jej životný elán, zdroj radosti a sily vyschol a Kvetoslava každým dňom stále viac chradla.

Nechcela Aurorisa opustiť, lebo ho veľmi ľúbila, no uvedomovala si, že umiera a jej svetlo zhasína. Auroris nevedel, čo má robiť a bol zmätený, no nechcel Kvetoslavu opustiť. Bol s ňou až do konca, nevediac, že to jeho chlad ju zabíja.

Až Kvetoslavu jedného rána úplne pohltil chlad a premenila sa na ľadovú sochu. Princ Auroris plakal, zúril, trhal si vlasy, kvílil a preklínal nebo, zem, aj peklo. Nevedel potlačiť bolesť, a tak sa pomstil celej Zemi. Zahalil razom celú krajinu do snehu a ľadu, aby celá zem trpela spolu s ním. Bola to najtuhšia a najbolestnejšia zima za celé veky a mnoho ľudí zmrzlo a prišlo o život.

Po tej trýznivej strate sa Auroris túlal po svete sám a v srdci nosil bolesť a spomienku na drahú Kvetoslavu. Len jej starý psík Drahoň mu robil spoločnosť. Prešli roky a Auroris s Drahoňom precestovali celý svet. Od severu na juh, z východu na západ, kam len oko dovidelo, všetko pokrýval sneh a ľad. 

Až jedného dňa, po mnohých rokoch na cestách, dorazili k miestu, kde vyvieral horúci prameň. A pri tom mieste – čuduj sa svete- kvitol výhonok stromu Magnólie. Bol to pohľad tak bizarný, že Auroris neveril vlastným očiam. Padol k nohám toho zázraku, vôňa kvetov mu pripomenula žiarivú a veselú Kvetoslavu, jej dobrotu a jej lásku k všetkému živému a Auroris sa rozplakal. V tom momente opadol z neho všetok smútok, hnev, temnota, aj chlad, objal verného Drahoňa a so slzami v očiach sa rozosmial.

Razom sňal zo sveta ľadovú pokrývku, aby sa všetky živé tvory, kvety, aj zvieratá, ktoré Kvetoslava tak milovala, mohli vrátiť k plnohodnotnému životu. Od toho dňa Auroris dáva pozor na všetko živé, čo rastie a čo dýcha, teší sa z maličkostí a v každom kúsku prírody vidí obraz svojej milovanej Kvetoslavy.

A keď prešlo mnoho slnečných rokov, nakoniec sa roztopila aj ľadová schránka pohlcujúca Kvetoslavu, a ona opäť prišla k životu. Zvítala sa s milovaným Aurorisom a od vtedy vládli spolu celej Zemi šťastne, s láskou a pokorne, až do smrti.

Koniec.