Zasvätená diablovi

Prológ

19. September 2194

Všade okolo mňa je ruch. Iba kútikom oka vnímam mužov v tmavých uniformách poskakujúcich okolo mňa. Výstrely zbraní sa mi zarezávajú do uší, ako keď vás hryzne chrúst. Počujem, ako niekto čosi kričí, nahnevaným hlasom rozdáva rozkazy. Ja tam však vidím len zúfalstvo. Otupene sa pohnem dopredu, vlečúc nohy za sebou. Mala by som sa skryť, svižne ujsť, ako to robíme zvyčajne. Ale neurobím to.
Zrak mi dopadá dopredu, na postavu bezvládne ležiacu sa chladnej, tvrdej zemi. Ťažké, kožené topánky vojakov ju len nemotorne obchádzajú, každý druhý zakopne. A dievča leží bez pohybu. Hnedo-ryšavé vlasy sklesnuto pokrývajú špinavú hlinu a v hluku sa stráca. Nevnímam nič, len karmínovú tekutinu, ktorá sa jej vpíja do starých, ošúchaných šiat.
Klesnem na kolená. „Victoria!“
S bolesťou otvorí oči.
Vezmem jej dlaň do mojej. Mramorová pokožka je teraz bledšia než zvyčajne a trasúce sa prsty má ako ľad. Do očí sa mi nahrnú slzy, čo zatemnili šok. I tak mi slabo stisne ruku.
„Uvidíme, či mám pravdu, alebo Boh predsa len existuje,“  šepne spod popraskaných pier.
Smutne ju chytím pevnejšie.
Victoria mi vždy zakazovala chodiť do kostola. Nie sú to výnimočné budovy plné pozlátených oltárov a množstvom ozdôb, aké bývali kedysi, ale to by mi nevadilo. Chcela som mať istotu, že sa o mňa niekto postará, no Victoria na mňa vždy len so studenou tvárou zazrela a ukázala svet vonku. Mimo našej skrýše, starej chatrče, kde sme sa ukrývali. Ukázala mi, ako ľudia umierajú. Jeden za druhým. A nikto ich nechráni. Vždy ma prešla chuť sa hádať. No i tak som potajomky pokľakla a úpenlivo spojila ruky v modlitbe. Nevedela som síce, ako sa to robí, ale prosiť Boha sa dá možno aj inak.
„Uvidíme,“ ticho vyslovím a v krku mi navrie hrča. Cítim, ako mi po líci steká slza.
Môj pohľad sa na chvíľu odvráti od dievčiny a zrak upriem hore. Tam, kde si myslím, že by mal kraľovať Boh. A vyslovím tichú prosbu.
Victoria mi ešte chvíľu hľadí do očí. Sledujem, ako v sýto hnedých dúhovkách pomaly mizne iskra, čo ich obyčajne zdobí. Po tvári sa jej rozľahne roztrasený úsmev, stisne mi ruku a viečka dopadnú. Sledujem, ako umiera. A uvedomím si, že som sama. Sama v tomto chaose.