Zasvätená diablovi

6. kapitola - PRELUD

Keď otvorím oči, do zreničiek sa mi nahrnie bodavé svetlo. Usúdim, že môže byť čosi pred obedom. Spoza šedých mračien vykukuje ohnivá guľa a vrhá bledé svetlo na špinavý sneh.
Stuhnutá sa postavím. Našťastie, nedoľahne na mňa bolesť hlavy kvôli nespavosti spojená s pochmúrnou náladou ako naposledy, čo som otvorila oči zo sna.
Spravím dva tackavé kroky k tanieru, kde som nechala ešte kúsok posledného jedla. Mäso je už vychladnuté a vysušené, no i tak ho vďačne prehltnem.
Myšlienky mi hneď ubehnú z reality. Vraciam sa v nich do minulosti, odchádzam v čase. Obraz sa mi prehráva pred očami.
Tuším čo bude nasledovať. Trh.
Strasiem sa. Túžim odložiť povinnosť do ďalekej budúcnosti a vždy, keď sa k nej opäť priblížim, vymyslieť novú zámienku prečo to nevykonať.
Skôr než vykonám nejakú hlúposť hodnú neskoršieho ľutovania, pomyslím si na dôvod, čo ma donútil vôbec rozmýšľať o podstupovaní takého rizika.
Rozhliadnem sa po miestnosti a pohľad mi spočinie na noži. Zaváham. V predstavách sa mi vytvorí obraz samej seba s pivným bruchom a zachmúreným výrazom. Nemôžem si nevšimnúť lesknúce sa hrany prípadnej zbrane, ktoré mi visia na opasku.
Zamračím sa. Nie si ako on. Nič to neznamená. Snažím sa nahovárať sama sebe lži.
I tak po ňom napokon siahnem.

Sedím. Prechádzam sa. Postávam. Striehnem. Nikomu moje počínanie nepríde podivné. Veľa ľudí robí to čo ja. Nemajú inú možnosť. Čo by asi mohli podniknúť? Je bezpečnejšie stáť na mieste, keď nemáš prečo riskovať.
A tak medzi nich zapadnem. Najradšej by som sa prepadla, schúlila do klbka, aby zo mňa zostalo čo najmenej. Nikto však o mňa nezavadí pohľadom a ja sa topím vo vlastnom studenom pote strachu.
Aj obchodníci sú len ľudia. Veľa z nich patrí k hŕstke šťastlivcov, čo majú toľko šťastia, aby pobudli v teple domova, medzi skutočnými stenami.
Spomeniem si, ako sa Victoria občas sťažovala. „Človek blúdi celý deň i noc v mraze a keď príde domov, nenaskytne sa mu nič iné! Je to nedosiahnuteľné. Teplo. Žiadna úľava, len chlad," posledné slová vždy odvrkla. Zdá sa mi, že raz sa jej pri akejsi príležitosti podarilo predrať medzi tieto pre mňa tak vzdialené steny.
No niektorí „obchodníci", tentokrát viac ponášajúci sa na beznádejných bezdomovcov, sú však na tom horšie ako iní, „priemerní občania". Zoberú všetko čo im je drahé v snahe dosiahnuť jedinú zlatú mincu, čo im pomôže prežiť. Aspoň pre tentokrát.
Vravím – obchodníci sú len ľudia. Aj oni musia jesť. Aj oni musia piť. A vykonávať potreby.
A práve tu je moja šanca – získať cieľ skôr, než sa tiger vráti. Skôr ako... Strhnem sa. Skôr ako ma...? Čo? Čo by sa stalo? Nechcem to vedieť.
Očkom pokukujem, ako vysoký chlapík okolo štyridsiatky s milou tvárou, ale pochmúrnym pohľadom prešľapuje z nohy na nohy, zadržiavajúc čo sa dá, keby náhodou sa spoza rohu nevynoril zákazník.
Srdce sa mi prudko rozbúcha. Bude to len chvíľa.
A keď ho niet, vyrazím.
Svaly zareagujú v sekunde. Bežím. Rýchlo, veľmi rýchlo. Aspoň čomusi som sa priučila, v duchu sa pousmejem nad Victoriinou statočnosťou.
Vycítim, ako sa do mňa zabodnú pohľady, ostré ako dýka. Inštinktívne si pretiahnem ramená, akoby by mi mohli ublížiť a a tento krok podvedome vydávam za ochranný mechanizmus.
Na jedno som nepomyslela. Veď ja utekám. Uprostred námestia, kde sa každý prudký pohyb ráta k vlastnému nebezpečenstvu.
Niet divu, že sa za mnou otáčajú.
No už je neskoro. Nemôžem spomaliť, žiadna druhá šanca, žiadne druhé kolo. Život, alebo smrť. Je to rýchle.
A tak vyberám, neohliadajúc sa za podozrievavými očami okolo. Netrápi ich, že kradnem. Deje sa to často. Divia sa nad chybou, čo som spravila, balancujú na hrane medzi pohŕdaním nad lajdáctvom a uznávaním vďaka priveľkej guráži, nebojácnosti.
Po pravej ruke sa mi leskne od slabého svetla jemne vykukujúceho spod oblakov nablýskané pozlátené zrkadlo. Bez škrabanca sa týči niekoľko centimetrov nad mojou hlavou. Udivená jeho krásou zaváham, predstavujem si, ako by som chlácholila vlastnú dušu s týmto skvostom.
Ale nesiahnem po ňom. Príliš nápadné, zatnem sa, presviedčajúc vlastné bunky horiace od chtivosti sa ho dotknúť. Nakoniec zoberiem jedno z kopy ošúchaných a doudieraných hmôt podľa možností odrážajúcich svetlo s dreveným rámom.
Potom sa zase rozbehnem. Z celej sily uháňam pred nechceným obecenstvom, aby ma nepostihol trest. Keď miniem všetko, čo sa na budovy ako-tak ponáša, spomalím, lapajúc dych. Stále však udržujem telo v rýchlom pokluse. Priveľmi mnou otrása strach, aby som celkom zastala.
Keď konečne zazriem ohnisko aj napriek vyčerpanosti pridám, akoby som týždeň nepila a toto – pár kameňov a sivo-čierny popol – bola moja voda.
Dychčiac sa zvalím na peň. Vyvrátim hlavu dohora a zavriem oči. Moje prudké nádychy kombinované s výdychmi o kúsok zmenšia svoju intenzitu. Zovriem v rukách kôru, čo mi zostane v dlaniach ako silno zatláčam nechty do kúsku stromu pod svojimi stehnami.
Chuchvalce a zauzlené myšlienky sa začnú postupne rozmotávať. Prečisťuje sa mi hlava, takmer vládzem rozmýšľať. Hodnú chvíľu však len sediac fučím.
Hoci ho zatláčam, objaví sa mi na tvári jemný úsmev. Dokázala som to! Mám zrkadlo... Victoria! Teraz...!
Cítim, ako mi iskria oči. Zmätok v mojej hlave však nie dostatočne zneškodnený, aby som mohla rozumne rozmýšľať.
Kdesi vo vnútri ma hryzie, že som urobila chybu. Takú očividnú! Mala som sa posunúť bližšie, aby ma nik nevidel. Mala som... Chcem sa na tom mieste poškriabať, no nedosiahnem tam. Zrkadlo je tu, predo mnou. Zvládla som to. Mám ho! A žijem.
Tento dotieravý pocit i tak ale nezmizne. Mohlo to byť lepšie.
„Nie som Victoria," zamrmlem na protest sama sebe.
Keby som môjmu druhému ja dovolila, ako odpovedalo, celkom určite by som počula: „Nie, nie si. Si Alexia. Silné dievča, čo sa o seba vie postarať. Čo je vynaliezavé a múdre."
Ale ja mu to nedovolím. Neverím v to.
Zahľadím sa na zrkadlo. Je už staré. Vek neušetril ich tmavému drevenému okraju, neuľavil na priehlbinách, ani ošúchaných opotrebovaných častiach. Stredom prechádza veľká puklina, no nezdá sa, že by ktorási časť vypadla. Okrem nej inde lesklý povrch pokrývajú dve veľké a množstvo malých matných čiernych fľakov. Predchádzajúci majiteľ dal mu dal asi zabrať a nevyvaroval sa kameňom, čo by mohli ošúchať hladký povrch.
Dlho naň hladím. Čakám, či sa mi nezhnusí. Také obyčajné, staré a jednoduché zrkadlo! A predsa na ňom toľko závisí!
Keby bolo na skládke, vyhla by som sa toľkým veciam! Chvíľu tuho rozmýšľam. Prebodáva ma racionálne myslenie, no nemôžem sa ubrániť nápadu, že keď ho nebudem potrebovať, dám ho presne tam, kde som ho po prvé šla hľadať. Pre prípad, že by bol niekto v problémoch.
„Victoria?" ozvem sa do ticha.
Okolo mňa prefičí vietor – zodvihne zo zeme pár halúziek, škoricových častí ihličia a vo víroch sa skrúti po slabej vrstve snehu – akoby mi odpovedala. Viem ale, že nie. Aj tak ale cítim jej prítomnosť, predstavujem si, že zareagovala na svoje meno a smutná stojí vedľa mňa.
Verím tomu tak veľmi, že sa zadívam na prelud, čo sa zjaví v zrkadle. Dokonalá Victoria. Pamätám si ju celkom presne. Usmejem sa naň, hoci je to len nebadateľný pohyb kútikmi úst.
„Vôbec nie smutná," zašepká a ja zreteľné vidím, ako sa mu do očí votrú slzy.
Sekundu s pochopením upieram zrak na prelud. Vzápätí sa strhnem.
V šoku vyvaľujem oči na ukradnutý predmet. Končatiny mám ako primrznuté, nedokážem sa pohnúť. Viem, že to nie je chladom čo obaľuje moju pokožku.
Som prekvapená, zdesená. No nie vystrašená.
Victoria. Victoria!
Trvá ďalších pár sekúnd kým sa zmôžem na zažmurkanie.
Nechápem. Verím. No nevidím reálne vysvetlenie.
Ledva si uvedomujem, že v odraze vidno aj mňa. Som tam, ako ľadová socha bez pohybu. Tesne veľa bledých rúk Victorie, len na centimeter on jej nežnej, láskavej dlane.
S očakávaním sa podozrievavo sa otočím. Neveľká chatrč a namiesto dvier prehodená koža cez veľký otvor. Nič viac.
Žiadne ryšavé dievča. Žiaden splnený sen. Čoby. Je to nočná mora. Nočná mora, ktorá ma otravuje aj mimo spánku, aj keď bdiem. Je taká silná, že mi do unavenej mysle vnucuje obrazy ľudí, čo som stratila. Najtajnejších želaní.
Otočím sa späť. Asi mi preskočilo. Som blázon. Zhováram sa s mŕtvou sestrou na skle a potom ju vidím v predstavách.
Čosi mi však na tom nesedí. Dostanem sa späť k tým istým pochybnostiam. To nemôže byť len predstava.
Taká skutočná, taká reálna... Nie.
Musíme sa pozhovárať. Zožeň zrkadlo.
„Alexia," šepne prelud. Cítim v tom hlase lásku.
Bleskovo sa vrátim pohľadom k striebornému povrchu odrážajúcemu svetlo. Ten hlas znie zo všadiaľ. Akoby tu naozaj bola, akoby som sa jej mohla chytiť.
„Ako...?" nedostanem zo seba viac. Oči mi zaplavia slzy a hlas sa mi zlomí.
Nezáleží mi na tom, či je to možné. Chcem vedieť ako sa sem dostala. Naspäť. Za mnou.