Zasvätená diablovi

5. kapitola - ZRKADLO

Keď veľkou okľukou dobehnem domov, vyhýbajúc sa masám davu, pustím sa do prípravy jedla.
Vojdem do našej, mojej, chatrče. 
Naľavo, v tmavom rohu, leží na z časti vysušených vetvičkách ihličnanov zničená penová výplň matrace, na ktorej je pohodená deravá deka tmavožltej farby.
Viac napravo stojí starý po domácky vyrobený stolček, na ktorom je položené množstvo vecí.
Schmatnem z neho vreckový nožík, hrdzavé vedro do polovice plné vody a druhou rukou sa načiahnem po úzky ražeň opretý o zničenú tehlovú stenu.
Vonku, za chatrčou, ktorá susedí s rednúcim krajom lesa, mám kamenné ohnisko.
Je to pár odpadnutých kostrbatých častí skál, poukladaných do kruhu okolo popola.
Ale som zaň rada. Nie každý môže nepozorovane rozložiť oheň. Výhoda bývania pri lese.
Malým nožíkom v rukách prekrojím hrubý kus mäsa na viac menších častí a jeden napichnem.
Poukladám malé halúzky na hromádku medzi kamene a zoberiem dva väčšie, šúchajú nimi snažiac sa vytvoriť iskru.  
Vydávajú nepríjemný zvuk, ale oheň oblizovať drevá nepočujem.
Naštvane udriem balvanmi o seba a vytryskne z nich tenučká, oranžová iskra a krátko na to halúzky vzbĺknu.
Pousmejem sa.
Zodvihnem ražeň a jeho koniec umiestim nad plameň. Nasolené, no i tak čerstvé do červená sfarbené mäso za začne opekať. Sadnem si na odťatý peň držiac v rukách palicu s jedlom.
Sledujúc, ako kolotoč červenej, oranžovej a žltej puká pod mojim budúcim obedom mi myšlienky odbehnú preč.
Pred sebou vidím rozbité sklo. Stovky malých úlomkov lemujú kostrbatý plát pomerne hrubej hmoty.
Zvyčajne by som myslela na to, ako sa cudzí predmet dostal k môjmu ohnisku. Však teraz sa táto myšlienka nedostane ani na okraj mojej mysle.
Sklo. V hlave sa mi premieta dnešná udalosť. S rozvahou vylučujem možnosť, že si zo mňa niekto strieľa. Nemá kto. Do vedomia sa mi vkrádajú nové pocity. Bojím sa. Je to niečo neznáme. Nadprirodzené. A neviem, čo očakávať. Však strach zatieni niečo iné. So záujmom rozmýšľam, či je možnosť, že by som ešte niekedy Victoriu videla. Počula jej hlas...
Do očí sa mi nahrnú slzy. No nestihnú vytiecť. Moju pozornosť zaujme niečo nové.

Na skle, čo bolo doteraz číre, za opäť klenú písmená.

Zožeň zrkadlo. Musíme sa porozprávať. –V

***

Victoria cíti, ako jej po líci steká čosi teplé. Do nosu sa jej dostáva vôňa čerstvého, chrumkavého chleba. Zbiehajú sa jej slinky, no neprichádza žiaden hlad.
Je v meste.
Premáva sa po centre, zo strany na stranu a okrem drobných zmien všetko spoznáva. Každučký špinavý stánok, páchnuci kanál, nefunkčnú fontánu i slepú uličku.  Doľahne na ňu pocit straty.
Prečo ale smúti? Veď o tomto sa jej ani nesnilo! Je tu, doma.
No nie celkom. Nemôže bežať a schytiť sestru do náruče. Nemôže zabezpečiť, aby sa mala dobre. Nemôže... nič. Len sa pozerať.
No jedno musí. Dobre vie, prečo ju sem poslali a ako sa tu ocitla. Neustále sa obhliada s nepríjemným pocitom, že ju niekto sleduje.
Každú chvíľu čaká, kedy sa pri nej objaví muž s tmavou pleťou a potrestá ju.
Uvedomuje si, že by mala niečo podniknúť... No nechce robiť niečo, čo by neskôr mohla ľutovať. Musí sa poradiť so sestrou. Potrebuje ju.
Uväznená vo vlastných myšlienkach zahliadne svoj odraz v zrkadle.
Patria k malému stánku v strede námestia. Väčšina z nich je rozbitá, ošúchaná, či dobitá, no i tak v nich viditeľne  zazrie svoj odraz.
Jemné vlny rebelských vlasov jej padajú do polovice chrbta. Svetlohnedé oči kontrastujúce s bledou pleťou sú  položené medzi nežné črty jej tváre, ktorá však ani naoko nevyzerá nevinne. Iskra v očiach a vriaci pohľad jej zabezpečuje, že ju nikto nebude považovať za krehké dievčatko.
Vyzerala ako človek. Žijúci človek.
Zalesklnú sa jej oči od sĺz. Vidí no ju nevidia.
Však odprisahali by... Vedľa nej stojí akýsi človek. Má tmavšiu pleť a na milej tvári sa mu už rozliehajú vrásky. Bledomodré oči vyzerajú, akoby ani nepatrili tejto chudobnej osobe.  Tak zvláštne sa lesknú a hľadia... Na ňu...? 
Aj ona mu venuje pozornosť. Obaja hľadia do to toho isté zrkadla, vedľa seba. Pohľady sa im stretú.
Dievča prebodne šok.
Muž sa jemne pousmeje a na lícach sa mu vytvoria drobné jamky.
„A dokelu,“ potichu zamrmle Victoria.
Chlap nechápavo zvraští čelo. Victoria pomaly zatne zuby. Začne prerývane dýchať. V hlave má guláš.
A potom sa ohliadne. Vycivené dievča z hrôzou pozerá do svetlých očí, ktoré zmätene prečesávajú priestor hľadajúc postavu s ryšavými vlasmi. No márne.
Modrooký pokrúti hlavou a otočí sa späť. No keď opäť zazrie rozpačitý výraz bledej žienky, o krok cúvne.
Tvár sa mu skrúti do grimasy. Zmesi strachu, šoku a hrôzy.
Victoria je ako zmrazená. Prizerá sa, ako muž bojazlivo civie na jej odraz, no nie je schopná sa pohnúť. Cíti sa rovnako. Nečakala to.
Keď chlap prudko otočí hlavu jej smerom a nič nezazrie, obráti sa späť k zrkadlu. Výraz má ešte väčšmi zachmúrený a svetlé oči mu čo chvíľa vypadnú.
Zrazu sa Victoria preberie. No nie celkom. Jednoducho ujde.