Kto zachránil koho?

17.časť

"Harry, vráť mi tú topánku!" zakričala som. Je ráno a ja zase meškám do práce. Ako vždy. A Harryho nenapadlo nič iné, ako mi v strede môjho ponáhlania vziať lodičku a utekať preč.

"Harry, prosím." zaklipkala som očami. Stál na opačnej strane gauča ako ja, pripravený na útek. Možno budem rýchlejšia.....

"Nie. Nemáš vždy meškať." vyplazil na mňa jazyk a v tom momente som sa po ňom rozbehla. Myslela som, že svojím ustavičním ponáhľaním získam nejakú kondíciu, no očividne som sa mýlila. Stále je rýchlejší ako ja.

"Okamžite mi tú lodičku vráť! Lebo-"

"Lebo?" opýtal sa a zastavil na tom istom mieste ako predtým. To by som nebola ja, aby som sa po ňom v sekunde zase nerozbehla a neprinútila ho tým bežať tentoraz ešte rýchlejšie.

"Lebo poviem Tommymu, čo si o ňom povedal a ten už s tebou nikdy neprehovorí." zakričala som a prudko zabočila hneď za Harym.

"Ja som o ňom nič nepovedal!"

"A komu myslíš, že uverí?" zakričala som zadýchaná. Harry stále bežal ako šialený, hore dole po byte a ja za ním.

"Fajn." povedal, rýchlo sa otočil a z celej sily po mne hodil moju lodičku za 500 eur. A tá ma samozrejme trafila.

"Za toto zaplatíš!" zakričala som a tentoraz ho nenechala ujsť.  Snažil sa utiecť, ale môj hnev ma spravil rýchlejšou a o sekundu už som bola zavesená na jeho chrbte. Stačí niečo spraviť s mojimi topánkam a som rýchlejšia ako Usain Bolt.

Ruky som dala nižšie a začala ho štekliť, zatiaľ čo som bola stále na jeho chrbte. Bolo ťažké sa tam udržať. Hlavne teraz, keď sa Harry začal smiať a metať ako šialený.

"Zlez zo mňa!" hovoril pomedzi smiech. Vážne si myslí, že sa tak ľahko vzdám? Nikdy.

"Chytil si moju lodičku od Louboutina, najprv si s ňou behal po byte a potom si ju po mne hodil. Zaslúžiš si omnoho viac, ako toto." poveala som a neprestávala ho štekliť.

Akurát som sa na ňom začala smiať aj ja, pretože už bol úplne bezbranný, no Harry sa nevzdáva tiež a v momente, keď som vybuchla smiechom sa mu podlomili nohy a v sekunde sme boli obaja na zemi.

Neviem či to spravil naschvál, ale pristála som na ňom, takže mi to je jedno.

Neviem, ako sa nám to podarilo, ale Harry ležal na chrbte a ja som sedela na ňom, s nohami po oboch jeho stranách. Keď som sa naňho pozrela, žiarivo sa na mňa usmieval a prudko dýchal, zo všetkého toho šteklenia. Nepochybujem, že na mojej tvári je taký istý úsmev, s výnimkou tých jamiek, ktoré tak strašne milujem.

Harry ma chytil za ramená a stiahol dolu. Jeho tvár bola iba centimeter od mojej. Bol tak blízko, že som na svojej tvári cítila jeho dýchanie.

Naklonil sa ku mne a ja som privrela oči. Už som skoro cítila dotyk na svojich perách, no Harry sa namiesto toho naklonil k môjmu uchu.

"Meškáš." pošepkal.

"Ty idiot!" zakričala som mu do tváre a z celej sily ho tresla po hrudi. Aj keď som sa stále usmievala. Dnes je proste úžasný deň.

Pretancovala som až na chodbu a obliekla si kabát. Zrejme umrznem, keďže mám sukňu a lodičky ale dnes mi to stojí za to. Rozhodla som sa porušiť všetky moje zásady a dala som si na seba levandulový sveter a kvetovanú sukňu. Pripadám si v tom hrozne, ale pripomína mi to staré časy. Dnes je všetko ako predtým.

Vyšla som z budovy a rovno nasadla do auta, čo ma čakalo. 

Ani nemôžem uveriť, že už je december. Čas strašne rýchlo letí. Za týždeň sú Vianoce. A tu stále nič. Všade to vianocami žije, no žiadny sneh sa tu ešte neobjavil. Aj keď počasie je pekelne bláznivé. Je hrozná zima a každý druhý deň prší. Žiadny sneh. A to ma mrzí.