Kto zachránil koho?

1.časť

Ráno som sa zobudila na odporné zvonenie môjho mobilu. Za posledné roky som ho znenávidela, lebo vždy keď mi niekto volá, znamená to pre mňa ďalšiu prácu.

Prevalila som sa na bok a hlavu strčila pod paplón, keby že sa len môžem schovať. Natiahla som sa po mobil, ktorý bol vedľa mňa na stolíku a stlačila zelené tlačítko.

"Áno?" Opýtala som sa akoby som nevedela, kto volá, no bolo mi to absolútne jasné. Môj "úžasný" asistent.

"Slečna Claire, máme tu menší problém."

"Koľkokrát som ti povedala, že mi nemáš hovoriť slečna. O čo ide?" Opýtala som sa a zívla.

"Prišla sem jedna žena......Rita Ora a dožaduje sa rozhovoru s vami. Vraj jej to niekto sľúbil." Povedal a potom pošepkal. "Chce byť na obálke."

"Odkáž jej, že v nedeľu nepracujem." Povedala som a chystala sa zložiť, keď ma znova prerušil.

"Povedal som jej to, ale ona odmieta odísť." Povedal vydesene.....všetci sa ma tu boja.

"Nie je tam náhodou ochranka? Nech ju vyhodia." Povedala som a z druhej strany linky som počula Marcelove kričanie, no skôr prosenie aby zostala na mieste. Kto si vôbec myslí, že je?

"Marcel? Marcel! Čo sa deje?"

"Slečna, ja viem, že v nedeľu nepracujete ale prosím, nemôžem ju nechať vyhodiť. Bol by to škandál."

"Fajn." Vydýchla som. "Koľko je hodín?"

"Za chvíľu desať slečna."

"Čo? Panebože....Za 20 minút tam budem." Zložila som a vyskočila z postele. Vletela som do kúpeľne a hneď si išla čistiť zuby. Zrazu som počula ako sa niečo odráža o umývadlo.

"Do riti!" Skríkla som, keď som videla ako môj zásnubný prsteň skoro padol do výlevky. Do riti.....toto sa mi stalo už druhý krát.

Keď som mala vyčistené zuby a vyžehlené vlasy, skoro nikto totiž nevedel o mojích kučerách, vybehla som z kúpeľne a vletela rovno do šatníka. Vzala som vešiak, na ktorom bol sáčok, ani neviem čo tam je, no doniesli to včera.

Hneď ako som sa dostala po to oblečenie zistila som, že to je Chanel. Nejaké šaty z ich typyckej látky. Boli celé čierne a lodičkový výstrich bol lemovaný bielou látkou a na kraji tohto pásika bola mašla. Musím uznať, že to bolo na mňa až moc zlaté. Obula som si prvé čierne lodičky, ktoré som videla a zobrala prvú čienu tašku. Nato, že som bola hotová za 10 minút som to celkom fajn skombinovala.

Z chodby som si vzala môj čierny klobúk a zo stolíka štós papierov, ktorý musím vziať. Mám tam totiž všetky fotky, články....všetko musím prečítať, upraviť a nakoniec schváliť. Keď už som to všetko mala, vzala som si ešte hodinky z police a mohla som ísť. Z bytu som vyletela a pri výťahoch som bola zhruba za 30 sekúnd. Môj nový osobný rekord.

Dole ma už čakalo auto aj so šoférom, čo je výhoda môjho postavenia. V tomto svete sa nikto o nikoho nestará, takže ani neviem ako sa ten šofér volá, ak to je vôbec ten istý, čo včera.

O 20 minút som už vystupovala z auta. Za ten čas som sa stihla namaľovať a hlavne vydýchať .Ešte som si dala na zápästie hodinky, tak aby zakrývali moje tetovania. Okrem mojej šípky tam totiž pribudlo ešte písmenko H. Je to pre mňa symbolické.

Strašne ma sere, že kvôli nejakej krave budem meškať na stretnutie s Tommym. Mala som tam byť o desiatej a už je po pol jedenástej.

Cez sklenné dvere som vošla dovnútra. Hneď ako sa zvuk mojich opätkov začal ozývať chodbou, videla som, ako všetci skláňali hlavy. Odkedy zo mňa spravili slečnu Claire, ktorá má 27 rokov a pochádza z Francúzska, je zo mňa iný človek. Všetci sa ma boja. Keby len mohli vedieť, kto naozaj som.