Polčas

6

Levi

Po úspešne skončenom zápase, ktorý sme vyhrali dva nula som spokojne kráčal k autu, pri ktorom ma čakal oň opretý Max. Ruky mal prekrížené a vedľa neho nebol doprovod. Dal som mu dva lístky a predsa tu stojí sám. V hĺbke svojej duše som vedel, že ich ponúkol slečne neschopnej, ale žeby som sa mýlil?

"Skoro si dostal gól." Skonštatuje veselo. Ďalšia jeho z vlastností, okrem nadmerného pomáhania mi a dobročinnosti je, že rád rýpe a provokuje.

"Skoro sa nepočíta." Hodím tašku do kufra a otočím sa smerom k nemu. "Choď si to vyskúšať stáť na mieste v tejto kose."

"Vieš ako, mohol si behať."

"Mohol, som jedenásty hráč na ihrisku, ale lepšie sa mi bránilo gólom."

"Chceš slávnostnú večeru?"

"Uvaríš?" Nadvihne s posmechom obočie. On a varenie je nula bodov, nie opravujem sa, mínus milión bodov.

"Lea mi písala, že varila cestoviny so syrovou omáčkou a kuracím mäsom. Ako ju poznám navarila pre celú bytovku, čo schopný zjesť nie som. Ak chceš si u nás vítaný."

"Vie to aj ona?" Nechápavo nadvihne obočie. "No to, že som u vás vítaným," dodám.

"Je dosť pravdepodobné, že bude spať. Naložila si na dnešný deň toho toľko, až sa budem čudovať, keby bola hore."

Premýšľam. Nechcem ísť do bytu, kde bude ona. Nechcem sa s ňou stretnúť a pokaziť si náladu jej prenikavým, otravným zeleným pohľadom, z ktorého srší mojím smerom nenávisť. Niežeby som si to nezavinil sám, ale dnes sme vyhrali. Mám čisté konto a to chce oslavu. Avšak..... nikto doma nie je a ja som dnes nič nenavaril a jedlo by sa mi po zápase hodilo. Som hladný a o tomto čase nikde nebudú mať nič rozumné a nekalorické bomby, ktoré ma len pri pohľade na dané jedlo naplnia.

"Fajn. Dúfam, že tam nebude nič čo ma otrávi a ona bude spať ako starká čo chodí so sliepkami do kurníka."

Cesta ku nim počas víkendu bola príjemná a rýchla. Čo bolo nahovno je parkovanie. Večný problém Bratislavy. Ak nezaparkuješ do štvrtej hodiny, horko ťažko nájdeš voľné miesto večer po piatej. Našiel som jedno jediné, dvesto metrov od ich bytu, čo bol úspech úspechov - ešte väčší ako dnešná výhra. Výťahom sme sa zviezli na šieste poschodie a Max potichu otvoril neuzamknuté dvere. Je sama doma a nezamkne sa? To dievča rado riskuje svoj život či čo? V dnešnej dobe je zaľahko sa dostať do bytu, ba do takého, ktorý nie je zamknutý ešte ľahšie. Neriešim. Jej problém ak ju niekto zabije či znásilní, nie môj.

Vyzujem sa v predsieni a postupujem za Maxom. Už som tu dvakrát bol, ale vždy, keď tu ona nebola. Majú veľkú chodbu, priestrannú, ktorú využívajú aj ako priestor na cvičenie. Po ľavej strane je menšia izba, ktorá patrí Maxovi a po pravej sú dve väčšie. Jedna je jej, tá s balkónom a tú druhú využívajú ako obývaciu miestnosť. Priamo predo mnou mám dvere do kuchyne s balkónom a druhé dvere patria kúpeľni s toaletou. Nič veľké ale pre nich dvoch dostačujúce. Presunieme sa do kuchyne, v ktorej majú všetko potrebné a malý stôl pre dve osoby. Max nám obom naberie jedlo, ktoré zohreje a položí taniere na stôl.

"Lea pravdepodobne spí, takže musíme byť potichšie. V jej izbe sa nesvieti." Zamrmle potichu.

"Škoda, chcel som ju zobudiť hlasne hrajúcou hudbou." Uškrniem sa a pozriem sa na jedlo, ktoré rozvoniavalo a nerád to priznávam, ale zaškŕkalo mi v bruchu. Tešil som sa na jedlo a bolo mi jedno kto ho uvaril. Vyzeralo jedlo a to mi stačilo. Nabral som si sústo, ktoré po vložení do úst som onemel. Ľahké jedlo, ktoré urobí každý, ale predsa iné. Vyvážené chute, korenie a tá omáčka bola hladká, krémová a syrová presne vyvážene.