Polčas

5

Lea

Môj deň voľna ubehol neúprosne rýchlo. Stihla som nakúpiť, porobiť poriadky na byte, zabehať si a prečítať si pár strán knihy. Návrat do práce nebol dramatický, aj z toho dôvodu, že som išla až na desiatu a mohla som sa vyspať, ale i tak bola unavená a potrebovala by som ešte týždeň ďalšieho voľna. Streda, stred týždňa bol kľudnejší a trištvrte ľudí malo dlhé dni v práci. Študenti pomedzi prednášky chodili do kaviarne pre kávu a pár dobrôt a dôchodkyne sa sem prišli porozprávať a ohovárať celú bytovú jednotku. Čo sa od nich dozviem, pretože sedia skoro pri bare. Jedna suseda je bez manžela a vodí si domov cudzieho chlapa. Tretí sused zospodu je neporiadny a jeho pes stále šteká. Jarmila z druhého vchodu nadáva a volá mestských policajtov na autá pred jej vchodom. Dozvedela by som sa toho aj viac, ale hlava by mi vybuchla od toľkých informácií. Zamkla som sa. Prestala som ich počúvať a zameriavala som sa na prácu a vôňu kávy, ktorú neznášam. Aký paradox však? Nemám rada kávu, nepijem ju a cez to všetko pracujem v kaviarni a pracujem najmä z kávou.

"Pane bože." Zamrmle vedľa mňa Nela, ktorá je od rána ako na ihlách. Musela zle vstať, pretože pije už štvrtú kávu a jej nálada je stále na bode mrazu.

"Čo?" otočím sa ku nej dopredu a stretnem sa s azúrovo modrým pohľadom. Ešte ten mi tu chýbal. Utierku položím na pult a zoberiem Nelinu objednávku.

"Utekáš predo mnou?" Hlbokým hlasom pretne hudbu hrajúcu v pozadí. Pozriem sa neho. To hovorí na mňa?

"Nesiem objednávku na stôl. Moja kolegyňa vás rada obslúži." Ramenom drgnem do Nely nech sa rozhýbe a obídem ju. Kráčam k stolu, ktorý je na druhej strane kaviarne a vydýchnem si. Doteraz sem ani nepáchol, počas celých dvoch rokov a teraz bude stále? Za čo ma Boh trestá? Za to, že som odriekla rodinnú oslavu? Toto je môj trest? On?

Kráčam naspäť k pultu, kde on stále stojí. "Lea?" Pozrie na mňa trochu urazene Nela. "Tu pán si prosí kávu len od teba."

Zhlboka dýchaj Lea. Zhlboka dýchaj. Obídem pult, položím tácku naň a pozriem sa mu do tváre. "Moja kolegyňa by vám urobila vynikajúcu kávu. No keď inak nedáte. Čo by ste si priali?"

"Čiernu kávu. Bez cukru a mlieka."

"Tu alebo so sebou?"

"Tu."

"Bude platiť teraz?" Prikývne. "Spolu euro a deväťdesiatdeväť centov." Vytlačím mu blok, ktorý mu podám a on položí drobné na misku. "Usaďte sa. O moment vám prinesieme vašu objednávku."

Otočím sa mu chrbtom pripravujúc jeho kávu. Načo tu je? Prečo to robí? Čo si týmto chcel dokázať? Všetky otázky vo mne horia a chcela by som na ne vedieť odpoveď, ale s ním okrem objednávky neprehovorím ani pól slova. Jeho káva je pripravená rýchlo. Položím ju na tácku a pozriem na Nelu, ktorá ho obdivuje pohľadom.

"Zanes mu ju." Podám jej tácku. "Kľudne sa tam s ním aj pobav, ja si to tu pokryjem."

Nela sa na mňa hnevá. Mala ho ona obsluhovať od začiatku až po koniec, ale keď si zákazník povie, nemôžem mu povedať nie. Obzriem sa ich smerom. Nela prišla k jeho stolu a on poza nej vykukol mojím smerom. Zakrúti hlavou a pravdepodobne jej poďakuje za kávu, ale to sa mňa už netýka. Pobehám si zákazníkom, poupratujem riad, poumývam šálky a s úsmevom obslúžim nových zákazníkov. Nela sa pri ňom dlho nezdržala. Prišla za mnou vysmiata ako lečo a jej nálada stúpla o pár stupňov vyššie. Čo urobí jeden chlap, to by jeden človek neveril.

Po dvoch hodinách čo som sa zvŕtala po celej kaviarni som si dopriala sekundu sedenia za pultom. Kaviareň je čistá. Riad umytý. Ľudia spokojní. Prišla chvíľa pre mňa. Potrebujem aspoň desať sekúnd na reštart môjho systému. Ako ja tu chcem vydržať? Na dnes mám toho plné zuby. Nohy ma bolia, ruky za nimi nezaostávajú a moja hlava sa rozhodla, že mi dožičí peknú dávku migrény. Zapijem quarelin plným dúškom vody a postavím sa na nohy, v tom istom momente ako sa on zastaví pred pultom so šálkou v ruke.