Wedding disaster

4. Musíš ísť na mňa pomaly..

„Verina! Si to naozaj ty?" jeho prekvapenie bilo do uší. Stále nedokázal uveriť tomu, že mu skutočne volám. Aké zlaté!

„Naozaj som to ja." šepla som utvrdzujúc ho už po druhý raz.

„Ale ako to, že máš moje číslo?" nechápal ani teraz. Asi je len v príliš veľkom šoku, aby si uvedomil skutočnosť, že Dany je moja kamarátka a má kontakty.

„Dany volala Liamovy a on jej ho pre mňa poslal. A inak Louis s Harrym nám gratulujú a Liam so Zaynom nie sú nejako výrazne nadšený, takže od nich asi nečakaj podporu." vysvetlila som mu a zároveň aj odovzdala odkaz. Len si vzdychol a následne odpovedal.

„Nechápem k čomu gratulujú, keď si odo mňa aj tak ušla." posledné slová zneli tichšie ako tie prvé. V slúchadle som tiež začula vzlyk a popravde viac som ho už nedokázala počúvať takéto smutného. Chcela som, aby z neho bolo počuť akúsi iskierku radosti a tak som sa mu to rozhodla konečne povedať.

„Niall?" opäť som začala len oslovením. Bože som ale zbabelá.

„No," odvetil a vyčkával na ďalšie moje slová. A tak som sa konečne nejako vyslovila.

„Dám nášmu manželstvu šancu." v ústach som mala sucho a ťažko sa mi hovorilo. Preto aj moje slová zneli priškrtene.

„To vážne?" znovu na ňom bolo možné rozoznať šok a prekvapenie.

„Áno. No do hotela sa už nevrátim. Letím späť do Anglicka. Keď budeš aj ty späť, ozvy sa mi." oznámila som mu ďalšiu skutočnosť.

„Ideš na letisko?" vyšla z neho len táto jediná otázka. Zdal sa mi akýsi zadýchaný. Fučal mi do slúchadla ako divý.

„Áno, idem na letisko." pripustila som.

„Fajn, som na ceste." zahlásil a zložil. Čo to malo do pekla byť? Ako to zasa myslel, že je na ceste? To akože sa rýchlosťou blesku pobalil, nasadol do taxíka a dal sa odviesť na letisko? No pekne! Takže myslím, že ani domov nedôjdem. Bože mama ma zabije, že sa o svadbe nedozvedela odo mňa, ale z novín. Môžem si chystať vlastný pohreb a z Nialla sa stane vdovec v akom mladom veku.

„Tak čo? Ako reagoval?" takmer okamžite začala Dany vyzvedať po tom, čo som odložila mobil.

„Bol nadšený. Až tak, že si zbalil všetky veci a ide za mnou na letisko." dohovorila som a premiestnila svoj pohľad na osobu vedľa seba.

„No páni. To by som od neho nečakala." tleskla rukami a venovala mi široký úsmev.

„Najhoršie na tom celom je, že keď sa to dozvie moja mama, zabije ma." upozornila som na fakt, ktorý trápil moju myseľ už niekoľko minút.

„Ale prosím ťa. Tá bude nadšená. Bude rada, že sa od nej konečne odsťahuješ a bude mať dom celý len pre seba."

„Fakt vtipné." zaironizovala som.

„Ale no tak. Neopováž sa uraziť za pravdu." vztýčila ukazovák a namierila ho proti mne.

„Ty si fakt sprostá, Dany. No aj tak ťa mám rada."

„Óóó... Aj ja teba, zlatko." vtiahla si ma do náručia a tuho ma v ňom zovrela.

„Ale ja som ešte nepovedala, že sa od nej odsťahujem." pre zmenu som ju upozornila ja.

„To nevadí. Myslím, že Niall ťa na to prehovorí tak či tak." znovu sa na mňa doširoka uškrnula. Potvora jedna.

„Povedz mi o ňom niečo. Mala by som ho aspoň trochu poznať, aby som vedela do čoho idem." vyzvala som ju.