Wedding disaster

1. Totálny prúser a zmarená anulácia..

Kto by bol povedal, že sa dostanem do takejto šlamastiky? Som úplne v zadku z toho, čo sa stalo včera. Toto celé je taký prúser, že až. Ako sa to mohlo stať? No ako? Ako je možné, že v priebehu jednej blbej noci, na ktorú by som najradšej zabudla a vymazala z celej histórie, som sa stala manželkou? A ešte koho manželkou... Ja som si nemohla vziať nejakého obyčajného úradníka. Ja som si rovno vzala britskú hviezdičku. Asi ma porazí. Vzala som si jedno hlúpe rozmaznané decko, ktoré nevie, čo od rozkoše.

„Oh Bože! Ja som ale hlúpa krava!“ nadávala som si zalezená v kúpeľni, skrytá pred osobou, ktorá je podľa papierov môj oficiálny manžel. Musela som sa až tak opiť? Musela som prísť o rozumné zmýšľanie a stratiť všetky zábrany? Asi hej! Teraz si môžem nadávať akokoľvek chcem, no čo sa stalo nevrátim späť. Bohužiaľ!!

„Vylez odtiaľ!“ na dverách pristáli hánky muža, ktorý mi "patril". Jemne zaklopal a vyčkávala, kým nevyjdem von. Pozrela som sa na svoj odraz v zrkadle a zadívala som sa na ženu, ktorá si držala kamenný výraz na tvári.

„No tak, Verina. Prosím, poď von a otvorene sa porozprávajme. Inak sa to riešiť nedá.“ zaúpel a oprel sa čelom o dvere. Pomalými krokmi som prešla ku spomínaným dverám, dvakrát som otočila kľúčom, na čo v zámke zacvakalo. Stisla som kľučku a potiahla som ňou smerom ku mne. V mojom zornom poli sa mi zjavil strápený dvadsaťjeden ročný chlapec, teraz už muž.

„Čo tu chceš, prosím ťa, rozoberať? Treba ísť vybaviť anuláciu svadby.“ chcela som vyjsť z kúpeľne, no v ceste mi stála prekážka.

„Dovolíš?“ zvýšila som naň trochu hlas. O krok ustúpil a tak mi uvoľnil miesto.

„Fajn. Pôjdeme do tej kaplnky, kde nás zosobášili a popýtame sa ich na anuláciu.“ navrhol a šiel za mnou.

„Super.“ otočila som sa k nemu tvárou a venovala som mu úsmev.

„Tak na čo ešte čakáme?“ podvihla som obočie a následne som sa zvrtla rozhodnutá nájsť svoje veci. Vlastne sa čudujem Niallovi, že si vzal dievča, čo vyzerá ako ja. Nechápem. Vôbec tomu nerozumiem. Predsa len.. nie som najchudšia. Neverím, že by som sa mu mohla takáto páčiť. A o povahu tu nejde stopercentne. Poznáme sa len jednu noc, takže ma vôbec nepozná. Našla som všetky svoje veci a začala som sa obliekať. Do piatich minút som stála pri vchodových dverách apartmánu, pripravená na odchod.

„Niall, kde sa moceš? Prosím, poďme už.“ zažiadala som a medzičasom som sa pozrela na mobil. Aspoň 15 neprijatých hovorov a 10 esemesiek na mňa čakalo v pamäti telefónu. Paráda! Klikla som na neprijaté hovory a začala som nimi listovať. Skoro všetky boli od Daniele. Jedna bola od mojej mamini. No do riti! Dany volala mojej mame? Ja ju zaškrtím. Prečo jej do pekla volala?

„Som tu. Môžeme ísť.“ vytrhol ma z nepekných myšlienok Niallov hlas. Venovala som mu pohľad a odložila som svoj mobil bez toho, aby som mu venovala ďalšiu pozornosť.

„Fajn.“ odvetila som a vyšla som z apartmánu. Niall mi pridržal dvere a následne nimi vyšiel za mnou. V tichosti sme prechádzali hotelovými chodbami, až sme skončili v hlavnej hale. Bez zbytočných zastavovaní som sa rozišla ku dverám vedúcim von.

„Počkaj! Nechoď von!“ započula som za sebou Niallov krik, no bolo už neskoro. Stála som vonku pred hotelom, ruku v ruke s Niallom Horanom, predhodená novinárom. Blesky fotoaparátov blikali bez prestávky a oslepovali ma. Každý z novinárov niečo pokrikoval, no nevnímala som na toľko, aby som zachytila zmysel slov.

„Poď. Tam je taxík.“ zakričal na mňa Niall, aby som počula a potiahol ma smerom k pristavenému autu. Bolo ťažké sa pretrepať cez všetkých tých novinárov, no nakoniec sa nám to podarilo. Niall mi pridržal dvere a tak som teda nasadla ako prvá.