Čas plynul mučivo pomaly a môj telefón ako na potvoru nezvonil ani raz. Iba som nemo sledovala, ako moji noví kolegovia prijímajú jeden telefonát za druhým a hovoria tie svoje naučené rečičky o tom, aby volajúci zachoval pokoj, lebo pomoc je už na ceste. Ja...ja som mala byť tá pomoc. Ale namiesto toho som sedela tu. Akoby život sám o sebe nebol posledné mesiace dostatočným trestom.
Chvíľami som pozerala von veľkým oknom, po ktorom stekali dažďové kvapky. Vyzeralo to na sychravý koniec jesenného dňa. A ešte k tomu nezvyčajne studeného. Človek by si nemyslel, že ak je jeden deň počasie na plavky, ten ďalší ste nútený siahnuť po kabáte. Nie, žeby som sa sťažovala. Milovala som takéto počasie. Oveľa viac, ako nekonečné teplo.
Ani som si pri pohľade na rušný život za oknom nevšimla, že mi pravá ruka skĺzla na brucho. Bol to už tak naučený a automatický pohyb, že som ho vôbec nevnímala. Až keď sa mi natisli slzy do očí, ktoré som bolestne privrela a ruku odtiahla. Prečo som to len robila? Prečo som si takýmito maličkosťami sypala soľ do otvorených rán?
„Hej!" skríkol niekto na celú miestnosť. V momente som potriasla hlavou a otočila sa za hlasom. Mladá žena, asi tak v mojom veku ukazovala na môj stôl. Prvotne som nechápala, ale keď sa mi do uší dostalo zvonenie pevnej linky, neváhala som. Pohýbala som myšou, aby sa počítač prebral k životu a zodvihla.
„Dovolali ste sa na dispečing Záchrannej zdravotnej služby, ako Vám pomôžem?" opýtala som sa bez nejakého záujmu v hlase. Určite to dotyčný počul, ale...záležalo na tom? „Haló?"
„Nechcem vašu pomoc," povedal hrubý mužský hlas, na druhej strane.
„Pane, toto nie je linka, na ktorú si môžete vyvolávať z dlhej chvíle. Ak nechcete pomoc, prosím položte." Prečo som práve ja musela dostať na starosť niečo takéto? Podobné volania, ktoré sú len na báze žartu, si žiadajú podrobné hlásenie na veliteľstvo. A tam som ísť nechcela. Podľa pravidiel som ale dala stopovať telefón, z ktorého mi neznámy telefonoval.
„Chcem sa zabiť. Vy ste asi posledná, s kým hovorím."
„Počkajte!" skríkla som, aby ho ani nenapadlo položiť. „Pekne pomaly mi povedzte, aký máte problém. Čo vás dohnalo k tomuto riešeniu?" Prečo ja? Prečo ja sa musím znova pozerať smrti do očí, prostredníctvom tohto neznámeho volajúceho?
„Život...život ma k tomu dohnal." Počula som za ním jazdiť autá, takže musel byť niekde vonku. Pozrela som na obrazovku počítača, no kvôli niečomu som ešte jeho polohu nevidela. Možno za tým bol ten silný vetrisko za oknami. Ja neviem.
„Kde sa teraz nachádzate?"
„Kam chodia ľudia z tohto mesta, ale aj z celého sveta často konať samovraždu?" Položil. Darmo som zakričala, aby to nerobil. Len som tak na seba strhla neželanú pozornosť. No v rovnakom momente, ako na mne spočinuli všetky oči, sa rozblikalo malé svetielko na obrazovke. Mala som polohu jeho mobilu. Bol...bol na Golde Gate Bridge.