Sedem pánov,
jeden drak,
prvý z manov
helmu sňal.
Starý to lev,
striebra hriva,
rodový šev,
plná sila.
Druhý siahol po pravici,
v tej tepanej rukavici,
švihol mečom na znamenie,
on strach nemá, kdeže, kdeže!
Tretí z nich bdel ticho stranou
za pavézou maľovanou,
arbaleta v rukách mocných,
tulec plný šípov ostrých.
Štvrté zlaté ostrohy,
plášť prešívaný honosný,
erb stavil na zrak obludy,
na zvesť jej slávnej záhuby.
Piaty to jest dobrý druh,
však hodný pásu miesto bruch,
čestný slovom, dúží telom,
hlava čistá i v boji smelom.
Šiestemu je barlou pika,
choroba mu kĺby stíha,
a k tomu to more vrások,
obíde sa bez lazárov.
A posledný z nich,
to pán kráľ,
svätý brat mních,
naň požehnanie zval.
Zlatý kyrys, striebre nity,
i oceľ pod tou nádherou,
rozpálil muž hnevom sýty,
so statočnosťou vznešenou.
Nebude už plaz divoký,
driapadlami šíriť roky
biedu a zmar v panskej zemi,
kde rád držia staré snemy.
Je koniec lovom na ľudí,
i páleniu ovčích huní,
i hubeniu viesok v popol,
i skaze miest v suť a ohor.
ВЫ ЧИТАЕТЕ
Túlky
ПоэзияBásne, aké zatiaľ nedostanú osobité miesto na výslní profilu medzi ostatnými dielami, ale len v tejto zbierke.
