Vojna Stratených

8. sklad

,,Nič nevidím! Nemá niekto baterku?" Povedala Rebeca. ,,A čo nemáš mobil? Veď každý mobil má predsa baterku." Hovorí Roxy. ,,Ježiš, a fakt!" Zasmiala sa Rebeca. ,,Nie Ježiš, ale ja som ti poradila." Žmurkla na Rebecu Roxy. Všetci si vytiahli mobily a zapli baterky. Lucy vytiahla lampáš. Položila ho na jednu z krabíc tak, aby nespadol.

,,Ty brďo, je to tu celkom veľké. " Skonštatoval Johny. ,,No shit Sherlock..." Uškrnula sa Roxy. ,,No, asi nebudeme úplne využívať celý tento priestor, však?" Povedala Lucy. ,,No, asi úplne nie." Zasmiala sa Rebeca. ,,Tak uvažujte logicky, máme klince a máme dosky, tak jednoducho zatĺčme tie sektory, ktoré nebudeme využívať." Povedala Roxy. A Amanda na to,: ,,Mhm, a keď si taká logická, vidíš tu niekde kladivo?" ,,Ešte niečo?" Odpovedal Johny a vytiahol z tašky kladivo. ,,Ty tam v tom ruksaku máš snáď všetko." Milo sa zachichotala Amanda.

,,Tak, môžeme sa pustiť do práce. " Vyhlásila Lucy a začala sa prechádzať po sklade. V rohu miestnosti bola stará metla, tú zobrala a začala zametať. ,,No do riti..." Ozvala sa Roxy. ,,Čo sa deje? Si hladná?" Spýtala sa Lucy. ,,No aj to, ale tu nieje voda!" Odvetila Roxy. ,,A čo si čakala? Že tu majú funkčnú studňu?" Zasmiala sa Rebeca. ,,No nie, ale teraz mi povedz, ako si mám asi nabrať vodu do vedra a ako mám utierať prech?" Prerušila Rebecin smiech Roxy. ,,Jáj, ty chceš pracovať!" Povedala hlasným tónom Lucy predtým, ako vypukol záchvat smiechu Rebecy. Všetci za začali smiať.,, No hej, ty kokos, strašne vtipné,  haha." Povedala Roxy a dodala,: ,,No šup, šup, panstvo, robota nám stojí! "A popri smiechu sa opäť vrátili k robote.

,,Pre Boha, to už je toľko hodín?!" Vykríkla Rebeca, keď sa pozrela na mobil. Bolo už takmer pol druhej ráno. Ani si to neuvedomili a pritom tam boli, upratovali a kecali vyše dvoch hodín. Rebeca mala strach, že ju jej otec príde skontrolovať a čo urobí, keď tam nebude. ,,Čo keby sme spísali, čo budeme robiť? " Povedala Lucy a začala vyťahovať svoj poznámkový blok. ,,Okey, takže ja budem spať, jesť  potom sa chvíľu budem učiť, zase jesť..." Ozvala sa Roxy. ,,Ale takto som to nemyslela! Bože, normálne si rozdelíme úlohy, čo budeme robiť tu." Povedala Lucy a zasmiala sa. ,,Priestorov tu je naozaj veľa a my všetky využívať nebudeme. Zajtra prinesieme ďalšie dosky a klince a dohodneme, ktoré miestnosti zabarikádujeme, čo  vy na to?" Vyhlásila Rebeca a dúfala, že všetci budú súhlasiť.

Amanda len prikývla. Za celý ten čas nepohla ani len z jednou krabicou. Celý čas je na mobile. ,,Amanda, ty zajtra prídeš? " Opýtal sa Johny, akoby tým niečo naznačoval. Rebeca si toho všimla, no nič nepovedala. Iba sa pozrela na Lucy, a tá už z pohľadu vedela vydedukovať, že ich čaká dlhý telefonát. ,,No nič hoši, ja už budem musieť, tak čaute! " Oznámila Rebeca a pomaly sa vydala na cestu domov. ,,Aj ja už pôjdem." Povedal krátko po Rebecinom odchode Johny. ,,Aj ja, no musíme tu byť predsa všetci, no nie?" Hneď odvetila Amanda. A tak sa všetci už vydali domov.

Rebeca potichučky vliezla naspäť do okna a malými krôčkami sa pohybovala po izbe. Ako prvé si na seba dala pohodlné pyžamo a motívom jej obľúbeného filmu od Marvelu- Black Widow. Hneď potom sa dala do dopisovania nedokončenej kapitoly v denníku.

Milý denníček,
Píšem už konečne súhrn z nočnej vychádzky. Bolo celkom fajn, no museli sme odbremeniť zabarikádované dvere do toho skladu. Trocha sme tam upratali ale zajtra toho možno stihneme viac. A začínam mať podozrenie, že Johny ešte niečo k Amande cíti,  no možno som len paranoídna. Veď sa ešte poradím s Lucy. Tak, zatiaĺ to je všetko, zajtra znovu napíšem.

Trošku (dosť) oneskorene ďalšia kapitola.