Iktus

5. Ako tie biele kvety

Rokmi sa mení náš charakter a vnímanie sveta okolo nás. Sveta, ktorý už nie je v našich očiach plný pestrých farieb a bezstarostný, ako keď sme boli malé deti.

Lebo napríklad tak, ako Iktus kedysi milovala zimu, teraz ju naopak z duše nenávidela. Bola plná zlosti, a to nielen voči sebe. Zlé spomienky sa jej dňami iba hromadili.

Dni pre Iktus ubiehali rýchlo a nemenne. Času, schopnosti a chcenia dosiahnutia akejkoľvek túžby, voči tomu všetkému rezignovala. Vo svojom vnútri sa cítila dávno rozbitá a takmer úplne prázdna, bola ako taká bábka na hranie pre upírov s pár zachovanými peknými spomienkami a návykmi ako človek. Predsa len bola desiatky rokov bitá, znásilňovaná, urážaná... nevedela v sebe nájsť jediný kúsok, ktorý by už nebol zlomený, na tele či duchu. Ako dlho vydrží, kým z nej neostane len uslintaný zver bez vlastnej mysle?

Mala pod matracou schovaný červený šál, bol tam odložený spolu s nožíkom babizne. S nožíkom nevedela, čo ďalej spraviť. Hrotom priloženom do stredu roztvorenej pravej dlane, ukazovákom nožík pomaličky bezstarostne točila. Toto poobedie mala vyhradené pre seba krásnou chvíľkou ticha a samoty. Teda aspoň dovtedy, pokiaľ ju niekto z vyššie postavených k sebe nezavolá.

Takýto voľný čas väčšinovou trávila sedením na posteli vo svojej izbietke. Neoplatilo sa jej robiť nič rozdielne. Nechcela na seba prilákať nechcenú pozornosť. Napríklad Ovácio, keby ho teraz niekde stretla, určite by neváhal a vymyslel by niečo pre ňu veľmi nepríjemné, čím by ju zamestnal. Vždy mal akosi vopred pripravené nové nápady znepríjemňujúce jej život.

Obyčajný kus ocele, ktorý zatiaľ vyzerá ako nový. Ale týmto vlhkom tu čoskoro aj tak zhrdzavie, keď sa nebude udržovať. Hm, čo s ním spraviť?

Ale na druhú stranu, Iktus nevlastnila veľa vecí. Preto sa nakoniec rozhodla, že si nožík nechá, aj keď bol pre ňu nepotrebný. Mala odložených aj pár iných takýchto vecí, ktoré sa jej dlhými rokmi ešte zachovali. Ďalšia zbytočnosť do zbierky.

Začala pomaly vyrezávať kostrbaté písmená do drevenej steny za posteľou.

* * *

Iktus sa malátne oprela o stenu pod kamenným podchodom vonku, prešla si rukou po krvavom zmodranom krku.

Prižmúrila prekvapene oči, zadívala sa na malú zimnú záhradu plnú kríkov s krásnymi rozkvitnutými čisto bielymi kvetmi, ktoré vzhľadom pripomínali ľalie. To už je znova ten čas roka?

Rozhliadla sa, nikto iný vôkol nej nebol. Stúpla bosými nohami do snehu, zaborila doň prsty. Zanechávala za sebou v doteraz čistom snehu kvapky krvi, kvapkajúcej jej z voľne spustenej ruky, ktorou si už krk viac nepridržiavala. Rana na krku sa postupne zaceľovala. Ale v prípade Iktus hojenie rán vždy prebiehalo veľmi pomaly. Čo len viac dokazovalo, že bola druhoradý upír.

Biele kvety stratených duší, Albasy. Pravdepodobne jediné kvety, ktoré sú schopné dlhšie prežiť chlad v tomto bohmi zatratenom kusu zeme.

Jeden kvet z kríku opatrne odtrhla, tak aby ho nepoškodila. Kvety Albasu boli veľmi krehké a veľkosťou menšie ako dlaň Iktus. Ale sú krásne. A akoby ani nie sú živé, ale niekym cez noc opatrne vyrobené z tenkého papiera.

Počula niekoho prichádzať jej smerom. Lebo kroky sa, vtom tichu na kamennej podlahe vonku, výrazne ozívali. No naďalej sa venovala prezeraniu si Albasu v ruke.

S prvými rozkvitnutými Albasmi v tomto období, z temných zákutí hôr na území upírov, zídu dole aj oni. Obrie monštrá obľubujúce ľudské mäso, ktorých s telom pohltené duše budú navždy zatratené v ničote.

Ovácio si upravoval robustný zlatý ornament, ktorým mal pod krkom zapnutú zamatovú róbu. Po zhliadnutí Iktus v zimnej záhrade nadmieru zafektovane skričal: ,,Iktus! No tu si! Múza všetkých mojich hriechov, krehká ako tieto biele kvety. Dúfam, že si si stihla oddýchnuť počas môjho krátkeho rozhovoru s Merkutiom. Ach, ani si nevieš predstaviť, koľko práce nás v najbližších dňoch čaká. Asi tak za tri mesiace k nám príde veľmi dôležitá návšteva." Uchopil ju za zápästie a začal ju viesť preč, stále jej o niečom rozprával. Nemalo zmysel sa mu vzpierať.

Toľká škoda, že tým monštrám nechutná aj mäso upírov. Pomyslela si Iktus, poslušne kráčajúc za Ováciom.