Iktus

4. Krása zimy a kamarátstvo

Konečne skončila škola. Iktus sa rozlúčila s ostatnými dievčatami a ponáhľala sa preč.

Ponaťahovala si nad hlavu ruky a so spokojným úsmevom sa zadívala na zamračenú oblohu. Dúfala, že bude snežiť.

Počas všetkých zím strávených tu v Krasnoviciach, mala vždy najkrajšie spomienky. Stavať v záhrade donekonečna s kamarátkou hrady zo snehu, či drobných snehových pandrlákov s krivým úsmevom spraveným z uschnutých vetvičiek. Alebo sa naháňať dovtedy, kým obe s Maryou neboli unavené a nemali od zimy červené líca a špičky nosov.

Osamotená kráčala na kraji širokej cesty, určenej pre vozy a koče. Cesta bola obkolesená vysokými smrekmi. Iktus sa započúvala do zvukov prírody, mala rada tento pocit voľnosti.

Pomaly sa stmievalo. Keď sa vrátila do sirotinca a chystala sa ísť na večeru, vychovávateľka jej zastala cestu. Nadelila jej veľa roboty, že vraj zaostávala za ostatnými deťmi a musela to dohnať, ak ju nemali nasledujúci týždeň nechať hladovať. Vychovávateľky tu boli prísne, nikdy neodpúšťali.

,,Nechce sa mi tu zas trčať celú večnosť," zamrmlala Iktus nadovšetko znechuteným hlasom. Mala chuť z trucu mydlo vo svojej ruke, hodiť na zem a rozpučiť ho. Dnes mala na pláne úplne iné veci, no poslúchnuť napriek tomu musela. V bruchu jej zaškvŕkalo od hladu.

Z radu stolov a lavíc pred Iktus sa zodvihol zhrbený hnedovlasý chlapec Irvin, naskladal do košíku hotové výrobky, ktoré bol následne zaniesť svojej pridelenej vychovávateľke. Prišlo jej vtipné, ako sa teraz Irvin pri chôdzi kolísal zo strany na stranu. Všetky deti to o ňom vedeli. Ako divne chodil a aj to, ako hapkal za každým druhým slovom, a že mal aj značné problémy s písaním a čítaním. Veľa detí sa ho pre toto vyhýbalo a robilo si pred ním posmešky, akoby mal dáku vážnu chorobu. Aj Iktus bol Irvin týmto zvláštny, ale nikdy nemala potrebné, mu kvôli tomu robiť zle.

Iktus po odchode Irvina, ostala ako posledná v rozľahlej chladnej miestnosti, osvetlenej pár sviečkami.

Vonku za oknami sirotinca začalo husto snežiť, počula neúprosné kvílenie vetra.

Znudená pokračovala vo svojej pridelenej práci. A k tomu bola už poriadne hladná.

Strhlo ju od ľaku, do miestnosti niekto vstúpil. Ale hneď na to sa Iktus šťastne usmiala. Daná osoba niesla tácku s jedlom a kráčala priamo ku Iktus.

,,Iktus! Ako bolo dnes v škole? O čom ste mali hodiny? A priniesla som ti aj niečo z mojej večere. Naozaj nechápem, prečo sú vychovávateľky občas taký otras, takto ťa nechávať hladovať," útla dievčina s prenikavými modrými očami, ktoré boli ako dva drahokamy znesené z oblohy, nešetrila slovami. Od Iktus bola o dva roky staršia, volala sa Marya.

Iktus vyrozprávala kamarátke všetko, čo si z učiva zapamätala.

,,Akože... tí upíri sa tam teda majú, že sú takí bohatí. Môžu mať toľko hračiek a oblečenia, koľko len chcú!" povedala Iktus, zahĺbená ďaleko vo svojich predstavách o krásnych šatách a hračkách pre princezné. Oblečenie v sirotinci nosili dievčatá rovnaké. Šaty boli slabo-modré, s dlhými rukávmi a s dlhou sukňou končiacou tesne nad členkami. Alebo v zime, dievčatá aj chlapci nosili identické tričká, na tom mali tenučké kabáty a nohavice. Pri ktorých mala Iktus pocit, akoby jej po nohách chodilo stovky mravcov. A topánky z lacnej kože premokali.

Denne snívala o plyšových medvedíkoch, bábikách a iných hračkách, ktorých názov ani nepoznala. Na vankúši v izbe mala Iktus akurát položenú jednu osamotenú bábiku. Volala sa Jazmína, sama si ju spravila z roztrhaného kusu oblečenia, čiernych gombíkov pre oči a slamy na vypchatie vnútrajšku.

Marya spravila voľné miesto pre tácku s jedlom, do ktorého sa Iktus hltavo pustila.

,,Chcela by som sa tam niekedy ísť pozrieť, no veď vieš. Pozrieť sa na tých upírov. A chcela by som byť tiež tak bohatá. A ty nie? Čo si myslíš o upíroch?" opýtala sa zo zvedavosti Iktus, ústa mala plné jedla.

Snažila sa vymyslieť niečo presvedčivé, Marya po chvíľke ticha odpovedala: ,,No... myslím si, že aj nám je tu celkom dobre. Máme kde spať, dostávame každý deň dvakrát jedlo a dokonca chodíme do dievčenskej školy. Stačí im, že pomáhame s pridelenými prácami." V krátkosti sa pozrela na svoje prsty doráňané od ihly. Nedávno ich v sirotinci začali učiť, ako sa šije. Všetky výrobky od detí sa predávali na miestnom trhu.

Marya zamyslene zovrela ruku v päsť. Aké by to bolo žiť v luxuse a nemusieť každý deň pracovať?

Iktus zatiaľ prežúvajúc krajec chleba s masťou, soľou a kúskami cibule, voľnou rukou viazala balíček s mydlom. Hotové balíčky potom odkladala na kôpku na kraji stola. Bola s tým takmer hotová.

Marya: ,,Keď dokončíš svoju prácu, môžeme si ísť krátko pred spaním ešte s loptou zahádzať do chodby." Vedela úplne presne, ako potešiť Iktus, ktorou najväčším snom bolo sa celý deň hrať a nemyslieť na nič iné.

Iktus: ,,Výborne! Budem sa teda ponáhľať!"

* * *

Pamätala si, že ju vtedy Maryiné slová presvedčili. Nič im v sirotinci nechýbalo, mali vtedy všetkého dostatok. Stačilo, aby zhotovili zakaždým určitý počet výrobkov za týždeň, z ktorých zárobku z trhu Krasnovíc sirotinec prežíval.

Len si tak spomenúť na presný dôvod toho, prečo sa po rokoch rozhodla pre toto nekonečné šialenstvo s upírmi. Kiežby sa viem vrátiť do minulosti. Mohli sme obe dopadnúť úplne inak.

Iktus zobrala do ruky mokrú handru a nad vedrom so studenou vodou a troškou pridaného mydla, handru následne stočila a poriadne vyžmýkala. Zamračila sa. Trvalo jej celú večnosť zohnať aj ten úbohý drobný kúsok mydla. No, však áno, kto by niekomu ako som ja, mal ľahko poskytovať takéto veci. Že som si za tie roky nezvykla.

Učupená začala zmývať zakrvavenú drevenú podlahu vo svojej malej izbietke. Z úzkych špár sa zaschnutá krv dostávala najhoršie.

Dnes musím ešte stihnúť nakŕmiť zverinu, potom pomôcť v kuchyni s porcovaním a umývaním. Mala by som sa s týmto ponáhľať, ak to chcem všetko stihnúť.

Hodila handru do vedra a s krátkym zamrnčaním si povystierala nad hlavou ruky. Celý môj život je v podstate len o práci. Môžem žiť aj viac ako sto rokov, ale stále sa nič pre mňa nezmenilo. Všetko sa len a len zhoršilo.