Iktus

1. Trpká príchuť

Celý čas si o seba trela uzimené holé dlane. Keď sa nemo, bez akýchkoľvek postranných myšlienok, predierala cez hustý nával snehu.

Išla pomaly, krok za krokom v premočených tenkých topánkach, ktoré ukradla zo spálne. Potom, čo bola s istotou presvedčená, že dotyčný konečne spal. Mala na sebe oblečené obyčajné šedé šaty bez rukávov a s krátkou sukňou, a pod tým už nič viac. Vtedy v tom zhone nebola absolútne schopná poriadne uvažovať.

Zatínala zuby od bodavej zimy. Striaslo ju zakaždým, čo zadul silný vietor a jej do tváre navialo závej snehu.

Mať tak na sebe teplý kožušinový kabát, hrubé čižmy, dlhý šál, rukavice...

O tom mohla len v mysli i naďalej len snívať.

Lebo tam, skadiaľ išla, nemali žiadny dôvod ju lepšie obliekať. Bola tou, ktorá prešla premenou z obyčajného človeka bez mágie na niečo iné. Niečo polomŕtve, živiace sa krvou, rýchle a schopné regenerácie. Stal sa z nej upír, no aj tak sa v nej neprebudil akýkoľvek magický potenciál. Čo bolo stále to najdôležitejšie, keď sa pozeralo na umiestnenie postavenia v akomkoľvek existujúcom klane upírov, založených na silnej hierarchii.

,,Skurvená zima," povedala roztraseným hlasom popri tom, ako si zahryzla do popraskanej, zimou zmodranej pery. Pustil sa jej po brade tmavý pramienok krvi.

Na krátku chvíľku zastala a rozhliadla sa, skrivila tvár. Z duše to tu nenávidela, všetky tie nekonečné pohoria, lesy a zimu, ktorá tu vládla po celý rok. Chuť jej vlastnej krvi bola trpká a jej samotnej nechutila. Oblizla si peru a zamračila sa. Keby nebola upír, dávno by zamrzla k smrti.

V jej klane Demaskas patrila medzi úplnú spodinu. Nemala absolútne žiadnu moc, deň čo deň sa s ňou zabávali ako s obyčajnou hračkou.

Nikdy som nemala šťastie. Kiežby som tam vtedy nešla... a koľko desiatok rokov od toho vlastne ubehlo? Zacítila čerstvú krv, i keď musela patriť zvieraťu. Zvieracia krv určite nevoňala lahodne, občas priam nepríjemne výrazne zapáchala, tak ako aj teraz.

Rozhliadla sa s prižmúrenými očami vôkol seba, skrehnutými prstami nadvihla prekážajúce konáre stromu. Zadívali sa ňu červené oči líšky, cez biely kožuch až do mäsa, sa umierajúcej líške tiahla hlboká stopa po zuboch inej zvery. Sneh bol vôkol nej nasiaknutý červenou.

Líška, ktorá túžila po záchrane a vytrhla sa zo spárov zubov, skončila aj tak polomŕtva. Ten silnejší vždy nakoniec dosiahne to svoje. Zalomila v rýchlosti skučiacej líške krk a začala piť jej odpornú zvieraciu krv.

Nakopila na ostatky líšky sneh.

Zišla opatrne po miernom zráze dole, vyhýbala sa klzkým zľadovateným kameňom. Pridržiavala sa miestami o pne a konáre stromov, aby nespadla.

A kam mala vlastne namierené? Ona... nemala žiadny presný cieľ, len chabú vidinu úspešného úteku. A ak už zistili, že zmizla, určite po nej vyhlásili hon. Ako to robili pri iných, ktorí sa pokúsili o niečo podobné.

Bola ako vychudnutá slabá srnka, utekajúca pred svorkou hladných vlkov, ktorí svoju obeť najprv na smrť unavia, a potom ju zaživa roztrhajú. V podstate im teraz robila zábavku počas nudného dňa. Možno aj preto bez väčších problémov, bola schopná ujsť zo zámku, ktorý patril Merkutiovi. Merkutio bol jeden z desiatich najvyššie postavených členov v klane Demaskas. Potom tu bol samozrejme patriarch, ale toho stretla len raz v živote. Doteraz zakaždým, čo si na stretnutie s ním spomenula, mala z jeho pohľadu zimomriavky po celom tele.

Podlomili sa jej nohy, odovzdane kľačala v snehu so sklonenou hlavou. Biele, miestami krvou zlepené vlasy, jej padali do tváre. Na vrchu hlavy mala chrastu, po zahojenej rane zo včerajšku.

Nech ju len nájdu a doženú, nemalo pre ňu zmysel ďalej utekať. A čo vôbec svojim útekom chcela dosiahnuť? Privrela oči. ,,Smrť by bola pekná," povedala s túžbou v hlase, v mysli premietajúc si tú nekonečnú spleť trpkých spomienok.