Nevlastný brat √

Epilóg

Nemôžem bojovať proti niečomu, čo je silnejšie ako ja. Bola to jeho mama, miloval ju, dal jej život. Urobil presne to, čo cítil a to nie je nič, za čo ho treba nenávidieť.

Boli sme len deti, ktoré nevedeli, ktorým smerom sa ubrať, čo si nasledujúci deň obliecť a čo si mysleli, že nemusia počúvať svojich rodičov, pretože všetko vedia najlepšie a snažili sa byť lepší ako si pôvodne mysleli, že sú.

Len deti, zamilované, nie príliš múdre, ktoré si mysleli, že život je tá posraná vec, ktorá nám ničí životy.

Ničili sme, hrali hry, lámali srdcia a plakali nad vecami, ktoré sa nám zdali dôležité.

Byť dospelým nie je žiadna výhra, byť dieťaťom žiadny koniec, dospelosť a neznamená to vedieť alebo byť viac. Znamená to poznať, snažiť sa, chápať a snažiť sa byť dospelým.

Vyrástli sme, sme múdrejší, ale zastavili sme v detstve, v minulosti, ktorá hrá rolu v každom období a ruku života.

Je jedno, koľko rokov máme, stále sme deťmi v starom veku. Deti, ktoré po sebe stále túžia, len o niečo viac, pretože dospeli a túžia po sebe omnoho viac.

Pozriem mu do očí a akonáhle to urobím, viem, že muž, ktorý má ešte stále drží pod krkom a plače, bude vždy mužom, ktorému budem patriť.

Tou ľudskou, živočíšnou potrebou, ktorá vás vznútra zožiera, bolí a nedokážete dýchať, pokiaľ sa váš konkrétna osoba nechytí alebo nepozrie.

Oči hovoria, že ma miluje, nikdy neprestane a nie je dôvod, aby som neverila. A jeho srdce bije tak šialene, až sa bojím, že vybuchne.

,,Pobozkaj ho," šepne Violet, ale natoľko, aby som ju počula. Hlas ma uplakaný a chcem jej povedať, aby sa upokojila, ale nejde to. Kvôli tým očiam, ktoré ma k sebe tiahnu a hltajú tie moje.

Uvedomujem si, že ma Violet miluje, preto plače a celá táto scéna jej drží srdce.

,,Urob to," šepne Holder.

Bože, jeho hlas mi trhá plače. A pohľad.. nemôžem uveriť tomu ako veľmi milujem toho vysokého muža, ktorý mi kradol nohavičky, nosil vďaka mne ružové vlasy, ktorému som zašpinila košeľu od menštruácie a ktorý čakal niekoľko hodín pred dverami, zatiaľčo moja hnačka nemala konca.

,,Nemôžem," šepnem a do očí sa mi začnú tlačiť slzy. Holder sa odo mňa odtiahne, uvoľní stysk na mojom krku a ustúpi. Jeho telo sa napne, jeho tvár sa zmení na zmätenosť a bolesť.

Otočím sa k nemu a cítim ako sa moja spodná pera trasie.

,,V poriadku," ozve sa s núteným smiechom a prejde si rukou po červenom nose a následne si utrie aj oči.

Otočí sa a začne kráčať preč. Trhá mi to srdce. Sledovať jeho mužnosť, dominantnosť a ramená, ktoré sa snaží držať spriamene.

Milujem jeho chôdzu, dlhé, svalnaté nohy a zrazu sa mi zacnie za jeho ružovými vlasmi.

,,Nemôžem, pokiaľ ti nepoviem, čo chcem, aby si počul."

Prestane kráčať. Zastaví svoje telo, ale neotočí sa. Čaká.

Cítim zimu, ale okrem nej aj pohľad svojej najlepšej priateľky.

Pozriem na ňu. Plače, stiská pery, aby neplakala viac a očami mi dodáva odvahu. A keď pozriem na Corryho, ktorý si jej telo tisne k sebe, zatúžim, aby ma tak držal Holder.

Corry a ja sme susedia, ktorí prehodia pár slov a pozdravia sa. Ale teraz, v tejto chvíli, vo mne vidí viac.  Vidí vo mne dievča, ktoré zbožňuje jeho dievča.

,,To všetko, čo k tebe cítim, je silné. Cítim, že to bude ľahšie, ak to odovzdám niekomu, komu to všetko patrí. Podeliť a o to, čo mu patrí a je jeho. Mám v sebe toľko lásky, ktorú musím odovzdať, až to bolí a nedokážem ani rozmýšľať," poviem a dopekla, tie slzy a zlomený hlas dávajú vedieť, že ani oni s tým len tak nedokážu žiť. Nedokážem ho ani vidieť.

,,Chcem, aby si to bol ty. Tak strašne moc."

Ťažko dýcha, ale stále stojí a neotáča sa.

,,Chcem sa vedľa teba zobúdzať, cítiť každou sekundou muža, ktorý z teba vyžaruj a ktorý v tebe je. Chcem sa ťa dotýkať a visieť na tvojom každom jednom slove. Chcem, aby si videl každú moju ženskú stránku a chcem, aby každá vedela, že ten najkrajší a sebavedomí muž v obleku je môj a chcem, aby si tú lásku, ktorá je tvoja, zobral, aby som ti každý deň dávala ďalšiu. Chcem od teba všetko. Úplne, úplne všetko a chcem to mať iba ja. Nechcem, aby ťa mala iná. Si môj. Milujem ťa tak moc, že len tá predstava mi drtí kosti. Milujem dokonca aj tvoje prsty na nohách. Bože, úplne všetko."

Otočí hlavu ku mne a jeho v očiach zahliadnem slzy, ktoré som spôbila. A nie je nič krajšie ako muž, ktorý sa k tomu poddá a nezáleží na tom, kto ho vidí.

Prejde si jazykom po perách, zranene pozrie inde, ale o pár sekúnd je pri mne, drží mi v rukách tvár a jeho jazyk je v mojich ústach.

A dopekla, tá záťaž srdca a tlak je to najkrajšie. Až po Holderovi.

Nemám slov, pretože celé moje vnútro blázni a žalúdok kope. Každým dotykom, každým bozkom, jazykom. Každým, keď sa jeho pera dotkne mojej alebo sa nám zrazia nosy. Každým dotykom, ktorým si ma k sebe tisne aj keď vie, že viac to nejde.

,,Tak zasrato ťa milujem. A od tejto chvíle si beriem všetko, čo je moje a čo mi patrí. Naše skóre, ktoré, dopekla, neviem, kto vyhral pred piatimi rokmi, je vyrovnané. Žiadna hra, súboj, nič. Rovnocennosť a vyrovnaná láska."

Koniec.