Nevlastný brat √

||Noc na záchode||

,,Nechcel by som byť teraz na tvojom mieste," ozval sa hlboký hlas z druhej strany dverí. Posiemaval sa mi a vedela som, dopekla, mohla dokonca cítiť, že sa usmieva.

Z mojich úst vyšlo zavrčanie. On mal byť ten, kto mal byť skutočne na mojom mieste. Namiesto toho mám celý zadok otlačený, červený a doska pálila. Neviem, koľko ubehlo hodín, ale moje telo si potrebuje odpočinúť.

Snaha, aby to zo mňa nevyšlo práve, keď je za dverami a mohol by ma počuť, bola veľmi ťažká a bolo to natoľko namáhavé, až mi prišlo zle.

V momente, kedy to išlo ťažko udržať, sa jeho mohutné telo zošuchlo po dverách dole.

,,Nechceš si tam rovno postaviť stan ?" Zavrčala som, celá červená v tvári. Jeho hlava, pravdepodobne si ju oprel, jemne buchla a hlboko, dopekla, totálne krásne, sa zasmial.

Obaja sme boli chvíľu ticho. Teda, ja nie. Nie tým štýlom, že rozprávam. Nikdy som sa nehanbila tak veľmi, ako práve teraz. Až mi bolo doplaču.

,,Nepotrebuješ vodu ?"

Spýtal sa potichu a mala som čo robiť, aby moja ruka neschmatla kľúčku a neotvorila dvere. Vidieť ho ležať na zemi s robitou hlavou by nebolo vôbec zlé.

,,Umývadlo mám vedľa seba," odvrkla som a utrela si pot z čela. Ak by som mala teraz veľa seba mobil, klávesnica by bola od mojich prstov horúca viac ako doska. Písala by som Sierre aj Russellovi o tom, aká hrozná situácia nastala.

,,Nie si hladná ?"

Akonáhle moje oči zahliadli osviežovač, schmatla som ho a hodila do dverí. Adonis sa znova zasmial a tentaz v mojom žalúdku neboli pokazené črevá ale niečo úplne iné. A bolo to, dopekla, oveľa horšie. Pretože pri svojom nevlastnom bratovi určite nechcete cítiť motýle.

,,Tvoja mama sa rozplakala. Bojí sa prísť hore. Naozaj sa cíti zle."

Úprimne, mama bola posledná osoba, na ktorú som myslela. To, že sa jej budem musieť priznať, to budem riešiť neskôr. Naozaj nechcem, aby si myslela, že sedím na záchode vyše hodinu kvôli nej.

,,Poslala ťa ona ?"

Chvíľu, hodnú chvíľu mlčal, ale nakoniec sa ozvalo tiché, nebadatelné nie.

Aj by som sa usmiala. Vážne úprimne a dokonca by ma to potešilo. Lenže nedalo sa, pokiaľ som vedela, že za všetko môže on.

,,Koľko je hodín ?"

Po pár sekundách sa ozval.

,,Bude dvanásť."

Dopekla. Aká hodina ?! Ak by som stihla prísť do svojej izby, ak by som bola vôbec schopná tam dobehnúť, určite by som si nezobrala len telefón, ale rovno celú posteľ.

,,Nemal by si ísť do postele ? Zajtra je škola."

Odprisahala by som, že sa usmial. Ak by to moje oči zahliadli, určite by sa potešili. Adonis nevyzerá ako niekto, kto sa často usmieva. Nie tým úprimným úsmevom.

,,Pôjdem, keď pôjdeš aj ty."

Tentoraz, možno nevedomky, možno som sa vôbec nesnažila, sa moje ústa rozšírili v úsmeve.

,,Myslím, že si počkáš."

Možno mykol plecom, možno nie, neviem. Bol ticho. A to dlho.
Hlavné bolo, aby som bola ticho ja preňho.

,,Takže.. tvoj kamarát je gay ?"

Jeho otázka nevyznela zle. Nesnažil sa útočiť, pýtal sa slušne a podľa jeho hlasu som usúdila, že sa naozaj zaujíma. Snažil sa nadviazať konverzáciu, aby nám to rýchlejšie ubehlo. Alebo mne.

,,Áno. Už veľmi dlho. Asi od pätnástich, čo sú tri roky. Nie je to tak dlho. Jeho prvý vzťah bol s chalanom. Neviem, ako sa volal. Príliš o ňom nehovoril. So Sierrou sme usúdili, že sám nemohol uveriť, že sa mu páčia chalani. Ale ľahko sa s tým naučil žiť. Jeho rodičia s tým mali problém. Russell je jedináčik a vždy sa tešili na to, ako si domov dovedie krásnu, múdru priateľku. Lipli na tom toľko, že keď sa Russell priznal, jeho otec sa s ním prestal rozprávať. Aj mama, ale to sa aspoň oňho starala. Nakoniec usúdili, že je to vec, ktorú jednoducho nikto nezmení. Ani on sám. Povedali mu, že ho milujú. Od jeho narodenia až doteraz a budú. A že si vážia jeho úprimnosť. A vraj to muselo byť preňho ťažké. Okolie bolo tiež pobúrené, ale všetci sa časom zmierili. Pochopili, že to nie je žiadna choroba, že si nevyberieš a je to stále ten istý Russell, len mu stojí vták pri iných veciach. Ľudia ho aj naďalej milujú. My so Sierrou ešte viac a on nemôže byť viac šťastnejší."

Po mojom rozprávaní stíchol. Možno vie, čo si Russell zažíval, pretože on sám bol na tom rovnako. Preto som sa ho znažila ukľudniť, možno potešiť. Pohladiť jeho dušu.

,,Vždy tvrdím, všetkým a aj jemu, že nie je iný. Nevybral si tú cestu. Ak by áno, vybral by si ženy. Jednoducho to prišlo, bodka. Neviem, nebudem o tom príliš hlboko hovoriť. Neviem, o čo sa jedná.  Neviem nič o týchto veciach. Viem len, že to musí byť ťažké, preto by si radšej vybral ženy. Russell o tom nerád hovorí. Potrebuje len tých správnych ľudí a tých má. Ostatní si akurát tak môžu špárať uši a čistiť si zuby. Je v poriadku byť tým, kým sa cítiš byť alebo kým si. Tam niekde je presne človek pre teba. Bez ohľadu na orientáciu."

Mlčal. Veľmi dlho. Keď sa zdalo, že ticho bude pokračovať, ozval sa.

,,Vidíš to na dlho ? Nejde o to, že ma tlačí zadok a chrbtica. Srať na to. Ja len.. si si istá, že nepokazíš záchod ?"

Keďže jeho otázka nebola zle smerovaná, práveže ma chcel pobaviť, zasmiala som sa. A v tej chvíli som si uvedomila, že po hodinách strávených na záchode sa môžem postaviť.

Keď počul spláchnutie, musel sa postaviť, pretože keď som otvorila dvere, už stál na nohách.

Iba v teplákoch a dopekla, bez trička. Šedými očami behal po mojej spotenej a červenej tvári. Dopekla, aj v tme vyrážajú dych.

,,Vyzeráš naozaj vyčerpane."

Cítila som sa tak. Pravdepodobne som si spláchla aj vnútornosti.

Usmial sa. Totálne pomaly a najkrajšie. A potom jednoducho odišiel. Avšak, predtým, ako sa zavrel v izbe, zaželal dobrú noc a nazval ma hráškom.

Keď som sa pozrela na hodiny, bola skoro jedna hodina. Naozaj som to s tým preháňadlom prehnala. Sakra moc.