Black Drugs

Časť dvadsaťsedem

Pohľad Liah :

Namierila som si to zadným vchodom do nemocnice. Snažila som sa tváriť čo najnenapádnejšie. Aj keď moje rozklepané ruky a podlamujúce kolená nasvedčovali niečo iné. V mysli som sa ukľudňovala. Toto je môj boj! Ja chcem zabiť Emily. Neustále som sa obzerala za seba a pohľadom hľadala Justina a Lila. Určite už prišli na to, že sa mi podarilo uniknúť. Rútila som sa stále dopredu a udierala do bezmocných ľudí. „ Dávaj pozor ženská!“ Zakričal mi do ucha starší pán. Nevenovala som mu pozornosť a pokračovala. Nemohla som sa zastaviť. Hlavne nie teraz. Môj plán končil tým, že zabijem Emily. Čo urobím ďalej som ešte nepremyslela. Zazrela som informačný pult pred sebou. Sedela za ním mladá pani a neprítomne pozerala pred seba. „ Dobrý deň.“ Ozvala som sa, aby som upútala jej pozornosť. „ Hľadám Emily..“ Chcela som pokračovať, no zastavili ma jej slová. „ Ohh, Emily. Báli sme sa, že nemá žiadnych príbuzných. Ešte nikto sa tu pri nej nezastavil. Srdiečko bude rada, ak ju prídeš navštíviť. Je na druhom poschodí. Jej izbu určite nájdeš.“ Hovorila milo. Až príliš. Predsa sme boli v Las Vegas. Len som pokrútila hlavou a poďakovala jej. Prečo to robím ? A ako to chcem urobiť ? Bezmyšlienkovito som nastúpila do výťahu a stlačila potrebné poschodie. „ Aj vy ste prišli na návštevu ?“ Oslovila ma staršia žena oblečená v dlhých čiernych šatách. Nevedela som či odpovedať, no jej dobrácky pohľad ma k tomu prinútil. „ Áno, prišla som za svojou kamarátkou.“ Odpovedala som stroho. „ To je od teba milé.“ V jej očiach sa zaleskli slzy. „ Koho ste prišli navštíviť vy?“ Utrela si dlaňou zaslzené oči a opäť sa namňa pozrela. „ Ja. Vlastne moja vnučka. Zomrela. Dnes ráno.“ Zavzlikala a mne jej prišlo ľúto. Otočilo sa k nám niekoľko hláv, no žene predomnou to bolo jedno. „ To je mi veľmi ľúto.“ Podišla som k nej a pohladkala ju po chrbte. „ Koľko mala rokov ?“ Spýtala som sa jej. „ Mala 18.“ Povedala potichu a z kabelky si vytiahla hygienickú vreckovku. Osemnásť. Bola tak mladá. Zamyslela som sa. Čo bude robiť Emilyna rodina, keď sa dozvie, že ju niekto zavraždil ? Pri tom pomyslení mi nabehli zimomriavky. Mala vôbec nejakú rodinu ? Až teraz som si uvedomila, že o nej nič neviem. Z nášho rozhovoru nás prerušili až otvárajúce sa dvere. „ Tu vystupujem.“ Oznámila som jej a ona sa namňa usmiala. „ Držte sa.“ Objala som ju v náručí. „ Viem aké to je stratiť milovanú osobu.“ Hovorila som zdrvene a odtiahla sa od nej. „ Zbohom.“ Boli naše posledné slová. Vystúpila som a obhliadla sa. Tá zdravotná sestra mala asi poriadný zmysel pre humor, keď povedala , že jej izbu určite nájdem. Bolo tu neskutočné množstvo izieb. Rozbehla som sa k prvým a rýchlo ich otvorila. Ležalo v nej malé dievčatko. Keď ma zbadalo zavrela som dvere. Otočila som sa k ďalším a pokračovala. Moje pátranie bolo zatiaľ neúspešné. V každej izbe ležali deti. Buď som si pomýlila poschodie, alebo to tak malo byť. „ Keď ju nájdem zabijem ju!“ Počula som Justina a moje celé telo stuhlo. Pritískla som sa viac k stene a počúvala jeho kroky. Boli čoraz dôraznejšie a bližšie. „ Musím sa rozdeliť. Bude len v nemocnici.“ Hovoril Lil naštvane. „Choď po pravej strane. Ja ju budem hľadať v tej ľavej.“ Povedal rýchlo a ja som ho zazrela. Postavil sa priamo v prostriedku chodby. Moje srdce prestalo byť a čakalo na ten okamih keď ma uvidí. Otočil sa smerom doprava a hlavou prikývol. Predpokladala som, že tento znak patril Lilovi. Zahryzol si do pery a rukou si prešiel cez vlasy. Potiahol sa za ne a rozzúrene zavrčal. Pohol sa dopredu a ani sa nepozrel mojím smerom. Vydýchla som si. Musela som to urobiť okamžite. Skôr ako ma nájdu a zabijú. Chcela som pomstu. Otvorila som dvere do ďalšej miestnosti a zazrela ju. Jej čierne vlasy boli rozpustené a rozstrapatené po celom vankúši. Zhlboka dýchala a tvár mala zavrtanú pod prikrývkou. V izbe bola tma a osvetľovali ju len blikajúce prístroje. Urobila som zopár krokov smerom k nej. Hlavu mala obviazanú a vyzerala ubolene. Vtedy sa ma to zmocnilo. Všetka zlosť,rozhorčenie burcovalo mojim telom. Záplava spomienok a utrpenia. Odtrhnutie od našich životov. Zničenie našej budúcnosti. Smrť Sarah. Nemala to urobiť. Nemali. Zaťala som ruky v päsť a cítila ako moja tvar červenie. Začínala som spoznávať tu moc. Silu, ktorá Vás núti urobiť to. Rozumela som Justinovi, Lilovi , Ryanovi a všetkým ktorí zabíjali ľudí. Možno to bolo len v tomto momente. Zabiť ju bolo jediné riešenie. Nečakala som dlhšie a vytrhla jej vankúš spod hlavy. Poťažkala som si ho v rukách a nadýchla sa. Toto je na tebe. Len a len na tebe. Nikto to nemôže urobiť lepšie ako ty. Nikto nevie čo si prežívala. Nikto sa nemôže pomstiť tak ako ty. „ Toto je za naše zničené životy !“ Povedala som nahlas a pritlačila jej vankúš k tvári. Nerobila som to jemne a pomaly. Do mojim rúk vošla neskutočná sila. Práve ja som sa zahrávala s jej život. Nerozhodovala o nich ona, ale ja. Drvila som jej tvár a cítila ako sa pod mojimi dlaňami pohla. Jej ruky vystrelili k oblohe a začala nimi kŕčovito hýbať. Nepomáhalo jej to. O jej osude som už vedela. Po mojich lícach stekali slzy. Boli úprimné a skutočné. Nedali sa zastaviť. Hlavu som si oprela práve o ten vankúš, ktorým som ju zabíjala. Už iba to slovo. Vražda. Bála som sa ho. No, pritom som to vykonala. Zatriasla som hlavou, keď všetky prístroje začali neznesiteľne pištať. Odtrhla som sa od nej a hodila vankúš na zem. Nemohla som sa na ňu ani pozrieť. Nebol na to čas. A popravde, by som to ani nezvládla. Rozrazila som dvere a utekala preč. Rukami som si utierala slzy a kráčala. Okolo mňa už pobehovali ľudia, ktorí chceli pomôcť Emily. No, len ja som vedela, že ona už je nadobro preč. „ Kde je?“ Počula som Justinov hlas. „ Kde do pekla môže byť?“ Opakoval sa mi jeho hlas v hlave. „ Potrebujem ju nájsť.“ Hovoril zúfalejšie. „ Nájdem ju!“ Zdôraznil to a až potom som si uvedomila, že to je skutočnosť. Nachádza sa niekde zamnou. Počula som ťažké kroky jeho topánok a navyše sa chodbou niesla jeho vôňa. Opatrne som sa obzrela za seba a uvidela jeho zamračené čelo. Na očiach mal slnečné okuliare a v ruke neustále tlačil zapaľovač. Splašene som sa otočila a uvidela toalety pre ženy. Otvorila som dvere a oprela sa o umývadlo. Rukou som zapla vodu a opláchla si ňou tvár. Celá som horela. Od strachu a adrenalínu. Dlhšie som to už nevydržala. Nadvihla som hlavu a zapala po dychu. Osoba, ktorá stála zamnou nemohla byť skutočná. Nepripadalo to v úvahu. Bola to Emily. Buď som mala obrovské výčitky svedomia, alebo som trpela halucináciami...

________________________________________________

Je to chaotické, ako vždy. Poprosíme o komentáre. Ďakujeme za každe jedno Vote.

-Black Drugs team