Štyri roky. Ako to mohla zvládnuť bez toho, aby o tom niekomu povedala? Štyri dlhé roky. Keď sa to začalo, mala som dvanásť. A nič som si nikdy nevšimla? Aká som to dcéra?
"Mami... Mňa...To veľmi mrzí, " tento raz som bola ja tá, ktorá mala slzy na krajíčku.
"Ty sa nemáš za čo ospravedlňovať," povedala mama pevným hlasom. Snažila sa byť silná. A opäť kvôli mne.
"Čo spravíme?" opýtala som sa naoko racionálne a pevne. Nie ja som tu bola týraná. Nemala som prečo plakať ako malé dieťa.
"Nič. Budeš sa tváriť, že o ničom nevieš, jasné? Bude to ako doteraz."
"Čože?! Nemôže mu to predsa prejsť!" vykríkla som nahnevane.
"Tvoj otec nie je zlý človek, Siena. Má svoje chyby, je impulzívny, ale vcelku nie je zlý. Nepokaz si vďaka tomu celý obraz o ňom."
"Ale on ťa bije, mama!"
Na zlomok sekundy sa zatvárila zranene, no potom pokračovala rovnako pevným hlasom: "Možno si mu podobnejšia ako si myslíš."
Chvíľu som sa nad jej slovami zamyslela. Mala pravdu, v povahe som mala výraznejšie otcove črty, bola som rovnako vášnivá a temperamentná, po maminom pokoji akoby nebolo ani stopy. Aj vzhľadovo som mu bola podobnejšia, tmavé vlasy mi padali na chrbát v dlhých vlnách, pokožka bola jemne sfarbená do hneda. Postavu som mala strednú, aj preto som nebola veľmi dobrá v balete. Nikdy som nebola príliš drobná či štíhla. Len oči, prenikavo zelené ako smaragdy som mala po mame.
Jej predošlú poznámku som prešla mlčaním, ale radšej sa opýtala otázku, ktorá mi už dlhšie hlasno rezonovala v hlave: "Ako si to myslela s tým, že je otec vplvný človek a..." Vetu som nestihla dokončiť, pretože cez otvorené okno som začula prichádzajúce auto. Rozhodne to bol otec.
S panikou som pozrela na mamu. Tá mi posunkom ukázala, že mám ísť do svojej izby. Ona šla do šatníka, zakryť si monokel make-upom. Bez rečí som ju poslúchla, stále som bola príliš zmätená na to, aby som mohla niečo povedať či robiť.
Chytro som vybehla so svojej izby a zamkla dvere. Potrebovala som o všetkom popremýšľať sama a v pokoji. Navyše som netúžila vidieť niektoré osoby z tejto domácnosti.
Otvorila som dvere do miestnosti a pozrela na zem. Tento deň veľmi túži byť mojím osobným piatkom trinásteho. Ďalšie nepríjemné prekvapenie.
YOU ARE READING
MisFortune
Teen FictionMoja mama ležala na zemi, chrbtom odo mňa. Jej telo vyzeralo tak jemne, ale tentoraz bezducho. Bolo uložené pri konferenčnom stolíku za malým gaučom. Okamžite som k nej priskočila. Jemne som ju pretočila na chrbát a priložila jej ruku na ústa. Našťa...
