Fuego

Tma, chlad a vlhko - prostredie, do ktorého sa každý deň prebúdzal. Pomaly otvoril oči a počkal, kým si aspoň trochu privyknú na temnotu, ktorá ho obklopovala. Pohodlnejšie sa chrbtom oprel o kamennú stenu. Nepríjemne chladila, no už to nevnímal. Nevnímal nič.

Z úst mu pri výdychu vyšiel malý obláčik pary. Nevidel ho, no vedel, že tam je. Musel tam byť, pretože bolo chladno. Ľadové ihličky mu rozpaľovali kožu. Povzdychol si. Hrali to naňho dobre. Vedeli, že dlho nevydrží. A on vedel, že to vedia.

„Svine!" zakričal. Odpoveďou mu bola ozvena.
„Svine... svine...ne...ne!" Jeho hlas sa k nemu vracal vo vlnách a mučil ho. Dobre vedel, že jedinou sviňou je on sám. Keby nebol sebec! Keby sa dokázal ovládať! Všetko mohlo dopadnúť inak. Jeho anjelik tu mohol ešte byť.

Zmučene si rukami vošiel do vlasov. Príliš dlhé mastné špinavé pramene mu padali do očí. Zavrčal a potiahol, no žiadna fyzická bolesť nedokázala prekonať to prázdno v jeho vnútri.
Zlyhal. Neochránil. Zničil. Zabil.

Tie nezábudkové oči plné strachu, keď ho obkľúčili plamene, mal vtisnuté do viečok.
Spomienky ho týrali každú noc. Každú noc videl jeho spálené telo, počul jeho hlas a zobúdzal sa zaliaty studeným potom.

„Anjelik," zašepkal zlomene a nechal horké slzy stekať po bledých vpadnutých lícach. Triasol sa. Mrzol. Schúlil sa do klbka. Nohy si objal rukami a znovu zavrel oči.
Musel ho vidieť. Toľko po tom túžil. A jeho prosba bola vyslyšaná.

Zvuk krokov sa odrážal od kamenných stien jeho väzenia a ustal až tesne pred ním. Sklonil hlavu, čelo si oprel o kolená. Bál sa. Prítomnosť inej osoby so sebou vždy prinášala len utrpenie a ďalšiu bolesť.

„Fuego!"

Ten hlas! Ten sladký hlások, ktorý toľko zbožňoval. Nemohol to byť on! Nemohol!
Zahryzol si do pery, len aby neotvoril oči a nezdvihol hlavu. Určite to je len ďalšia ilúzia, ktorú vytvorili, aby ma mučili, hovoril si v duchu.

„Fuego!"

Mal pocit, že na svojom pleci pocítil dotyk.
Štíhle prsty sa mu snažili nadvihnúť hlavu.
Do nosa sa mu vkradla známa vôňa kvetov.
Roztriasol sa ešte viac. Túžba otvoriť oči bola čoraz väčšia.

„Fuego!"

Otvoril oči. Nedokázal odolať. Bol príliš slabý. Zahmlený zrak uprel na osobu pred sebou, no hneď ho aj odvrátil. Stál pred ním on. Jeho anjelik, jeho zlatíčko, ktoré priviedol do záhuby.

„Odíď!" zakričal.

„Fuego!"

„Ty nie si on! On je mŕtvy! Je mŕtvy!" hlas sa mu pri poslednom slove zlomil. Zaručal ako ranené zviera a zvalil sa na bok. Nové slzy sa mu kotúľali po tvári skrivenej bolesťou.

„Fuego!"

„Odíď, prosím. Nemuč ma už, anjelik. Odíď!" zavzlykal zúfalo. Chlad navôkol akoby ešte zosilnel, zahryzol sa mu do kostí a nemilosrdne pálil. Triasol sa, zvíjal sa pri nohách svojho anjelika a vzlykal.

„Fuego!"

Neodpovedal. Nemal už síl. Nedokázal ďalej hrať ich hru. Pomaly natiahol pred seba pravú ruku. Skrehnuté prsty zovrel do päste a zavrel oči. Sústredil sa. Vraštil tvár.
Rozovrel prsty. Priestor zalialo mäkké červené svetlo. Na dlani mu tancoval malý plamienok.

„Fuego!"

Začul ako sa rozozvučala siréna a dupot nôh utekajúcich po kamennom moste.
O chvíľu budú pri ňom. O chvíľu bude po ňom. Usmial sa na malý plamienok a na postavu pred sebou.

„Vydrž, anjelik, o chvíľu sa stretneme."