Me and Android (Syo x Ai)

Nenechávaj ma tu

Postavil som sa a šiel k svojej posteli. Vzal som si nejaké veci čo tam boli hodene a šiel do kupelne. Pozeral som na svoj odraz v zrkadle. Moje oči neukazovali ani kúsok citu. Citil som sa prázdny. Bol som tak osamelý. Nikto mi teraz nerozumel. Nevedia čo mi je. Ani ja sám to neviem.

Pamätám si že som choval cit Aiovi. Neviem ako sa volá ale bol príjemný.
Budem môcť stále spievať? Asi nie. Niekto kto nemá city spievať nemôže. Prečo vlastne necítim? To keby som sám vedel.

Vliezol som do sprchy a pustil na seba teplú vodu. Ešte stále pred sebou vidím tie prekvapené tváre Starish a Quartetu. Hmm prečo boli prekvapený? Možno že pred tým som bol iný. Každý z nich ale prejavil nejaký cit. A ja? Ja ani neviem čo to je úsmev. Som divny. Moja existencia začína byť zbytočná. Nebudem im na obťaž. Proste nebudem ukazovať svoju prítomnosť.

Vyliezol som zo sprchy a usušil sa. Dal som si na seba bielo modré tričko a čierne ryfle a spravil si hygienu. Vyšiel som s kúpeľne. V izbe boli všetci. Starish aj Quartet. Dokonca aj ta krava Haruka. Ah už len tá tu chýbala ,,S-Syo-kun" povedala prekvapene ,,Sklapni" odvrkol som bezcitne. Hodil som na seba čiernu bundu, čierne tenisky a vyšiel s izby.

,,Syo" ozval sa Ai a šiel za mnou. Svoj krok som zrychlil a snažil sa mu stratiť. Nemám náladu na nič a na nikoho. Chcem byť sám. Ale do riti som nízky a on je vysoký. Síce menší ako Natsuki ale stále je vyšší. Preň je lahké ma chytiť. Ale ak budem šprintovať možno sa mi to podarí.

Nahodil som šprint a snažil sa utiecť ,,Syo prosím neutekaj" kričal na mňa
,,Daj mi pokoj. Nemám ma teba náladu!" Zakričal som a utekal. Prečo mi neda pokoj? Čo po mne chce.

Vbehol som do nejakej miestnosti a zaliezol do skrine ktorá tam bola. ,,Syo no tak!!" Ozývalo sa chodbou. Otvorili sa dvere od miestnosti. Cez menšiu dieru vo dverách som vydel ako stál medzi dverami. Smutne si povzdycholva šiel. Niečo ma ako keby pichlo. Citil som malú bolesť pri pohlade na to aký je smutný ale zrazu to proste zmizlo. Neviem čo je so mnou.

Vyšiel som zo skrine a nasledne z miestnosti. Prechádzal som sa chodbami a znudene pozeral pred seba. Čo tu robím? Prečo vlastne žijem? A prečo zrovna ja nemám city? Tieto otázky mi behali hlavou. Som zbytočný. Nič ma nebaví. Chcem zomrieť. Nechcem byť nikomu na obťaž. Bol som na nejakej prazdnej chodbe. Do tejto časti Akadémie zrejme nikto nechodí. Bola zaprašena.

Sadol som si na zem a hladel pred seba. Rozmýšlal som. Nad Aiom,Tým tunelom a tými mrtvolami. A vlastne všeobecne. Čo sa tam vlastne stalo?

Asi sa tam vrátim. Nie som si istý. Ale stále si pamätám na ten šepot. Bol divny a nerozumel som mu. Skúsim sa tam vrátiť. Možno zistím čo sa stalo.

Postavil som sa a šiel von z Akadémie. Nikoho s Quartet a Starish dom nestretol. Vďaka bohu. Nemal som chuť ich vidieť a baviť sa s nimi. Sú otravný. Znudene som pozeral pred seba. Bolo zamračené a vyzeralo to že bude búrka. Presne takto som vyzeral ja. Zamračeny a chladný. Nemám chuť do ničoho a život ma omrzel. Zastavil som. Prečo sa vlastne snažím zistiť čo sa stalo? Čo by sa zmenilo? Nič. Bolo by všetko rovnaké. Stále by som bol znudeny a bez zmyslu života. Nemám žiadny ciel. Som znudeny a nič ma nebaví tak prečo žijem? Na čo je takýto život? Na nič. Od toho momentu čo som vydel tie mrtve tela môj život nemá zmysel. Na čo spev keď sa nikomu páčiť nebude. Nepáči sa ani mne. Sú to len obyčajne prázdne slova ktoré idú v rôznych tónoch. Kedysi zneli aspoň trochu dobre. Človek bez citu nemôže tvoriť hudbu. Ai by ma takéhoto neprijal a svet vlastne tiež nie. Postupne by ma zo školy vyhodili lebo neviem tvoriť hudbu a brat by ma odmietol keby som nespieval takže vlastne nemám prečo žiť.

Vtipné že človek kvôli citom príde o všetko. Už chápem prečo ludia páchajú sebevraždy. Nemám tu čo robiť. Idem do Akadémie už tu naozaj nemám čo robiť. Aspoň zomriem na mieste ktoré som mal rád.

Život je kolobeh. Narodiš sa,žiješ, preživaš, starneš, príde staroba a zomrieš. Inak povedané Boh hraje The Sims (dúfam že všetci poznajú xD)
Všetko ide ako starý kolotoč. Nudí ma to.

Dostal som sa až na strechu Saotome. Bol odtialto cekom fajn výhľad. Páči sa mi tu. Ale vadí mi že sa mám zabiť na peknom mieste. Zmierim sa s tym.

Ešte chvíľu som tu stál a pozeral pred seba. Chcel som si aspoň niečo zapamätať. Potom som pozrel do neba ,,Tak čo bohovia. Ste spokojný? Váš nudný kolobeh ma dohnal až k sebevražde" zakričal som do neba. Rozprestrel som ruky a otočil sa tak aby som dopadol na chrbát. Následne som spadol. Zavrel som oči a čakal na náraz. Ale niekto ma chytil za ruku a nenechal spadnúť

,,Nenechávaj ma tu..."

MS❄