Toxic mission

|2|

Stála som na jednom balkóne v hale a sledovala Penelope ako sa učí narábať s mečom.

Vedľa mňa stál Darcel a zakaždým, keď Penelope urobila zlý pohyb sykol a pretočil očami.

My dvaja sme s otcom trénovali od mala so všetkým. Ale Penelope bola miláčik a všetci sa báli, aby si neublížila, takže nemala žiadne tréningy. Čo sa jej však teraz vypomstilo. Našťastie máva súkromné tréningy, ako sme mali aj my, takže okrem nás a trénera to nikto nevidí.

Za tie dva dni sa nič nestalo. S Keirom som sa ani raz nevidela a Penelope od radosti skákala celý ten čas až po strop.

A aj napriek tomu ako sa jej teraz nedarí, to skúša s úsmevom ďalej a ďalej.

Darcel si vzdychol a pozrel na hodinky na jeho smartfóne.

,, Už by mala končiť. " povedal a zasunul si mobil do vrecka nohavíc. Nervózne sa vyklonil cez balkón a sledoval ako si Penelope berie svoje veci a ide von z telocvične.

,, Nezabudni, dnes večer." venoval mi posledný pohľad skôr ako odišiel dole za Penelope.

Vzdychla som si a otočila som sa naspäť na už prázdnu telocvičňu.

Zrazu ma niekto zozadu objal a podľa vône a prítomnosti mágie, som presne vedela kto to je.

,, Čo je dnes večer?" spýtal sa Keir a ja som sa pomaly otočila k nemu.

,, Dnes má mama dať Penelope rodinnú dýku na oslavu toho, že ju prijali."

Keir prikývol, ale nepustil ma.

,, A už vie aké meno si vyberie? "

Naša rodinná tradícia, ktorá zahŕňala podarovanie rodinnej dýky takisto zahŕňala aj výber druhého mena.
Mama si vybrala meno Sancya, Darcel má Arrow, ja som Ailana a Penelope by chcela mať meno Arina.

Všetci sme sa ako malý dohodli, že keď nás príjmu, vyberieme si meno so začiatočným písmenkom A.

Síce táto rodinná tradícia začala až nami, keďže moja mama toto nemala, kvôli tomu čo sa stalo, ja v nej budem určite pokračovať. Rovnako ako moji súrodeneci.

,, Vybrala si meno Arina s čím sme všetci súhlasili. " povedala som a pomaly vyšla z balkóna s Keirom po boku.

,, Kedy máš ďalšiu misiu?" spýtala som a zabočila doprava. Z  veľkej choby viedlo niekoľko malých chodbičiek, ktoré sa potom ešte viac rozdeľovali. Niektoré viedli do iných chodbičiek v hlavnej časti budovy.

A iné viedli do iných chodieb, ktoré viedli k tým tajným chodbám, ktoré končili pri tajných salónikoch alebo pri našich izbách.

Konkrétne táto viedla do Keirovej izby. Keďže ako syn hlavného trénera v TVŠ, býval na špeciálnom poschodí, kde bol obrovský byt len pre ich rodinu.
Niekoľko chodieb bolo pre útek. Niektoré sa používali na to, aby si ich nikto nevšimol, keď išli na stretnutie do tajných salónikov.

A iné tam len boli, keďže aj keď Keirova rodina v tom byte bývala už niekoľko generácií, nikto ešte nenašiel všetky chodbičky.

Keď sme došli na koniec chodby, Keir posunul jeden obraz, aby sme mohli prejsť do jednej z tých tajných chodieb.

Pomaly som kráčala za Keirom, pretože aj keď sme tu už boli niekoľkokrát, stále sa tu mohlo niečo zvrtnúť. Nevedeli sme či okrem nás aj niekto iný túto chodbu používa, ale nechceli sme veľmi riskovať.

Nemali by sme veľké problémy, ale chodba by sa mohla uzavrieť, čo by nám mohlo celkom zmeniť naše nastávajúce plány. Teraz sme chodby používali len ako prechod do Keirovej izby, ale niekedy ich používame aj na misie a špehovanie.