Všetko, čo potrebujem k prežitiu

Dôvera

Neponáhľal som sa, mal som čas. Presúval som sa skoro prázdnym mestom, z času na čas som videl niekoľko z tých vecí, ale to bolo všetko, výstrely ich museli prilákať k policajnej stanici. Trvalo to asi ďalších 15 minút, ale dostal som sa k lekárni. Otvoril som dvere a vošiel som.

Zabúchal som silno na dvere, bolo ticho. Usmial som sa a zatvoril som dvere lekárne. Tašky som položil na pult a prezrel som si police, ktoré boli prázdne, sem tam som uvidel nejakú tú krabičku liekov. Môj zrak čoskoro padol na zatvorené dvere, tie asi viedli do skladu. Pomaly som k tým dverám prišiel a skúsil ich otvoriť, boli zamknuté. Odstúpil som od dverí, nadýchol som sa a vykopol som ich. Vošiel som do zadnej miestnosti, bol to sklad. Na zemi boli nejaké postele a na zemi boli nahádzané veci, ľudia, čo tu boli predtým museli odísť v rýchlosti. Vrátil som sa späť do prednej miestnosti, chytil som tašky a preniesol ich do zadnej miestnosti.

,,Je neuveriteľné, ako rýchlo sa všetko pokazilo." povedal som potichu, potom som niekoľko pištolí, brokovnicu a pušku vyložil z tašky a skryl ich. To som spravil aj s nejakou muníciou, len pre istotu, ak by sem niekto prišiel a zobral tašky. Sadol som si potom na jednu z postelí a vybral som z batoha fľašu vody, napil som sa a odložil som fľašu. Povzdychol som si a začal som premýšľať. Ak sa tento svet tak rýchlo pokazil, je šanca, že všetci zomrú, alebo sa rozdelíme, potreboval som preto miesto, kam by sme s Megan v takej chvíli išli. Vstal som a prehľadal som celú miestnosť, to čo som hľadal som aj našiel, kľúče.

Zobral som si batoh a vyšiel som z lekárne, zamkol som vchodové dvere a kľuč som skryl neďaleko, v bočnej uličke. Následne som pokračoval v ceste, smerom k obchodom. Ak nenájdem jedlo a vodu, tak sa vrátil pre zbrane a lieky, ale ak nájdem jedlo, tak pôjdem rovno na chatu.

Čoskoro som dorazil k prvému z obchodov, bol prázdny. Predajňa, ale aj sklad. Následne som išiel do druhého obchodu, ten bol len o dve ulice ďalej. Cestou som stretol podstatne viac mŕtvych, ako za celú dobu, ale našťastie si ma veľmi nevšímali a ak si ma všimli, veľmi rýchlo som to a nimi skončil.

Keď som sa dostal k obchodu, zastal som pred dverami. Boli to automatické dvere a boli zatvorené. Keď som k nim prišiel, tak sa neotvorili, takže som ich musel vypáčiť, ale čím? Chytil som nôž a vsunul som ho medzi dvere, potom som sa zaprel. Dvere po chvíli povolili, ale nôž tiež. Keď sa dvere pootvorili, nôž praskol a rozlomil sa. Kašlal som na nôž a otvoril som dvere. Dobre že som nepoužil mačetu.

Vošiel som do obchodu, dvere som nechal otvorené. Začal som brať veci a hádzať ich do batoha.
,,Čokoládová tyčinka, ďalšia. Vegan pizza...." zamračil som sa na pizzu, ale aj tak som ju dal do batoha. Potom som sa pozrel na druhú policu, bolo tam niekoľko plechoviek.
,,Kukurica! Áno!" povedal som na hlas, šťastne, kukuricu som mal neuveriteľne rád.
,,Haló?" ozvalo sa a ja som sa strhol.
,,Kurva. Ja som to povedal nahlas." zašepkal som, vtedy som za pultom uvidel mladú brunetu a znovu som zanadával.
,,Hej!" povedala nahlas.
,,Počúvaj. Ja nechcem nič..." nechcel som ju zabiť, ale chcel som svoje zásoby.
,,Daj mi všetko, inak ťa zastrelím!" povedala nahlas a namierila na mňa zbraň. Ja som nemohol inak, ako sa uškrnúť, keď som uvidel oranžovú hlaveň zbrane.
,,Zlato, ja poznám airsoft, to nie je pravá zbraň." zasmial som sa v tichosti.

Ona sa len zľakla a pustila zbraň na zem, potom sa na mňa rozbehla s nožom. Keď už bola blízko, rýchlo som vybral mačetu a ohnal som sa. Mačeta sa stretla s nožom a vyrazila ho z ruky tej brunete. Bol to úspech, aj keď som jej pôvodne chcel seknúť do ruky. Keď nôž dopadol na zem, ona len spravila pár krokov dozadu.

,,Dobre... dobre... prepáč. Zober si čo chceš." povedala so strachom v hlase, možno to bol práve ten strach, čo mi zabránilo nevraziť mačetu do jej hlavy. Povzdychol som si.
,,Nič nechcem, len hľadám zásoby. Nebudem ťa okrádať." povedal som, vážne chytré.
,,Aspoň niekto rozmýšľa normálne." povedala po chvíli ticha.
,,Ako sa voláš?" opýtal som sa, ale mačetu som nepustil z ruky.
,,Rose."
,,Nevyzeráš, ako niekto... eh... máš skupinu, alebo niekoho?" opýtal som sa, úplne som jej neveril, ale nemohol som ju tu nechať.
,,Nie."
,,Tak... môžeš ísť so mnou... asi." povedal som, bol to neuveriteľný risk. Rose zostala ticho.
,,Mám skupinu... a bezpečné miesto." povedal som.
,,Ďakujem." povedala Rose. Ja som len odložil svoju mačetu do puzdra a pokračoval v prehľadávaní regálov. Rose začala hľadať tiež.