You light up my world... [Zayn Malik FANFIC SK #Book1]

Part 47 (1/2) - Save me!

Pohľad Zayn - druhé ráno

Keď som ráno zišiel do kuchyne, nikde nikoho. Celý dom bol prázdny. Vrátil som sa na poschodie a videl otvorené dvere na našej izbe. Teda, teraz už Alexinej. Jemne som zaklopal na pootvorené dvere a Alex zdvihla hlavu smerom ku mne.

"Ehm.. Nevieš, kde sú všetci?" spýtal som sa.

"Odišli, ani vlastne netuším kam," mykla plecami.

"Prečo? A prečo mi nedali vedieť?" spýtal som sa nechápavo.

"Lebo som ich o to poprosila. Poprosila som ich o priestor, pretože..." zasekla sa uprostred vety a zhlboka sa nadýchla, "pretože som chcela, aby sme tu ostali samy."

Nechápavo som na ňu hľadel. Bála sa ma a predsa chcela, aby sme ostali samy v dome. Zrazu sa jej oči zaliali slzami. V tej chvíli by som si ju najradšej vtiahol do náruče a tíšil ju vo svojom objatí. No nemohol som. Bála sa ma.

"Nechcem sa ťa báť, Zayn. Prosím, pomôž mi," vydýchla pomedzi vzlyky a ja som tam len bezmocne stál. Nevedel som, čo mám robiť. Po chvíľke som sa však rozhodol a prikročil pár krokov k nej.

"Dovolíš mi, objať ťa?" spýtal som sa. Prikývla, no keď som pristúpil ešte o krok bližšie, zmätene cúvla, na čo sa ešte viac rozplakala.

"Pššššt, to je v poriadku," pošepol som.

"Nie, nie je! Ja ťa chcem objať," vzlykla zničene.

"Tak to skús. Skús ma objať. Skús sa ku mne priblížiť. Sľubujem, že sa ani nehnem. Je to na tebe," povedal som. Ja nemôžem ísť k nej, no ona môže ísť ku mne. Len sa musí k tomu donútiť.

Netuším, ako dlho sme tam stáli, kým sa čo i len pohla z miesta. Urobila jeden malý krok ku mne a znova ostala neisto stáť na mieste.

"Dívaj sa mi do očí," pošepol som dúfajúc, že možno to jej aspoň trochu pomôže. Jej oči sa vzápätí zapichli do tých mojich. Videl som v nich toľko vecí.  Strach, bolesť, neistotu, túžbu, no jedna vec bola jasnejšia, ako všetko to ostatné. Napriek všetkému som mal pocit, že na mňa hľadí s láskou. Jemne som samovoľne dvihol kútiky úst dohora. Stále som stál strnulo v tej istej póze a sledoval ju, zatiaľ čo ona sledovala mňa. Mal som pocit, že tak stojíme už večnosť. A znova spravila jeden nepatrný krok ku mne. Vzápätí však cúvla späť o tri a oprela sa o skriňu za ňou.

"Asi ťa chvíľu nechám samu," šepol som a otočil sa k dverám.

Pohľad Alex

"Asi ťa chvíľu nechám samu," šepol a otočil sa k dverám. Nie! Nesmie odísť. Nie teraz.

"Neodchádzaj," vzlykla som. Skôr než som si uvedomila čo robím, rozbehla som sa k nemu. Zayn sa otočil smerom ku mne a ja som skončila v jeho náručí. Ruky som mala omotané okolo jeho pása a plakala som mu do hrude.

"Pššššt, to bude dobré," pošepol a opatrne okolo mňa položil svoje ruky. Ani netuším ako, obaja sme sa ocitli na zemi. Zayn  v tureckom sede a ja v jeho náručí. Jemne ma pohladil po líci a tuho ma objal.

"Vyplač sa. Potrebuješ to zo seba dostať," pošepol. Celé tričko mal už zmáčané od mojich sĺz, no jemu to zjavne bolo jedno. A ja som len plakala a nedokázala prestať...

Pohľad Zayn

Jej plač pomaly ustával rovnako, ako sa jej dych upokojoval. Po nejakej chvíli sa už len potichu oddychovala v mojom náručí. Postavil som sa a uložil ju do postele. Zaškvŕkalo mi v bruchu. Pozrel som sa na hodinky a ostal šokovane civieť. Vážne sme týmto strávili 8 hodín? Vážne prešlo 8 hodín, odkedy som dnes ráno prekročil prah tejto izby? Hneď som si ale uvedomil, že aj Alex bude potrebovať niečo na posilnenie.  Zvlášť po tom, čo osem hodín strávila plačom. Zišiel som dolu do kuchyne a začal hľadať niečo na jedenie. Tí ôsmi zrejme vybrakovali chladničku, keď odchádzali. No nič, musím prejsť na plán B. Rýchlo som objednal pizzu a vrátil sa späť do našej izby. Sadol som si na kraj postele a sledoval, ako pokojne spí. Po chvíli sa ozval zvonček, tak som zbehol dolu k dverám. Zaplatil som poslíčkovi za pizzu a odniesol ju do kuchyne.  Keď som s vracal hore, Alex vybehla z izby so slzami v očiach. Vzápätí mi vbehla do náruče.