Poviedky o živote teenegerov

Kamarátky

Amanda a ja.

Nerozlučná dvojica, ktorú nikto nemohol rozdeliť, ale ak si myslíte, že sa nič nestalo, je to zlá voľba. Stalo sa a stalo sa toho veľmi veľa.

Začnem od začiatku, Amanda a ja sme sa spoznali pred desiatimi rokmi. V prvom rade som si pomyslela, že bože, to je ale falošnica, vtedy som avšak nevedela, že to nakoniec bude pravda.

Boli sme niečo ako najlepšie kamarátky, ale nebolo to presne to, best friends forever, každá z nás mala svoju najlepšiu kamarátku, ale aj tak sme spolu trávili viac času, ako s našimi najlepšími. Zažívali sme všetko, všetky možné trapasy, ale aj nepekné udalosti. Jedna taká nepekná udalosť sa stala a naše cesty sa nakoniec rozdelili. Moja mamina vždy vravela, že to je dobré dievča, že by som sa mala s ňou kamarátiť, tak som ju počúvla, vtedy som bola ešte malé dieťa.

Tak sme sa bavili celé tie roky, ja som jej verila, hovorila som jej všetko, čo som mohla a čo bolo pre mňa niečo, s čím by som sa nezdôverila len tak niekomu. Ale tá pochybnosť tam vždy bola. Každým dňom, každým jej klamstvom, vo mne rástla, ale nevšímala som si ju.

Ako roky ubiehali, viac ma to priateľstvo s ňou ubíjalo. Už som sa ani na ňu nemohla dívať, až taká bola falošná, klamala všade, kde bola, všetkým, aj tým, ktorých mala rada a prečo toto všetko? Chcela sa zaradiť do ľudí, čo sú akože vyššie ako tí iní. Možno sa jej to podarilo, ale stratila veľa ľudí, potopila ich a ublížila im.

Jedného dňa ma tak veľmi osočila, že som s ňou prerušila všetky kontakty, nebavila som sa s ňou, ani len som ju nepozdravila, dokonalý ignor, to dokážem len ja, ale aj tak mi to dlho nevydržalo. Ja som človek, ktorý všetko odpúšťa a ona nebola výnimkou. Odpustila som jej, pretože som ju mala rada, nebola som falošná ako ona, nehrala som sa na nič, bola som sama sebou, preto som jej odpustila.

Ale ani toto mi nepomohlo, aby v mojich očiach stratila cenu. Ako som si ju vždy vážila, postupom času sa to všetko stratilo, zaniklo to. Ak jej ľudia niečo nedávali, nerobilo jej problém prestať sa s nimi baviť, mali sme kamarátku, teda ona mala, ja stále mám, no a priatelila sa s ňou len preto, lebo jej dávala nejaké haraburdy. Ja nie, ja som ju mala rada takú, aká je, nedoliezala som za ňou, aby mi niečo dala. Vážila som si a, samozrejme, aj teraz, nie je to minulosť.

Po tom zistení u mňa klesla ešte viac, ale stále som sa s ňou bavila. Roky sa míňali a naše kamarátstvo trvalo už päť rokov. Stále som sa s ňou bavila, ale nevážila som si ju, stačil len jeden prešľap a bol by koniec, jej, aj toho jej neustále frflania.

Nikdy nemala dosť, stále potrebovala viac a viac a bolo jej jedno, akú daň si to vyžaduje. Vlastnej matke klamala do očí, nadávala na ňu za jej chrbtom a ja som sa tomu všetkému len prizerala.

Vtedy som zistila, že ju pomaly, ale isto, už nemám rada. Bola to len moja maska, v skutočnosti každý v nej videl to svinstvo, aj ja som ho videla, len som ho prehliadala. Obidve sme sa potom prihlásili na Pokec- sedem rokov po zoznámení-, ja viem, hrošiu stránku sme si ani len vybrať nemohli, ale ten jej entuziazmus ma prinútil, aby som sa tam prihlásila aj ja. A tak som aj urobila, však čo, aspoň sa zabavíme, možno spoznáme nových ľudí, stalo sa tak.

Obidve sme tam spoznali mnoho ľudí, len opačného pohlavia, bavili sme sa s nimi, občas poflirtovali, ale nikdy nestretli. Teda ja nie. Ona si tam našla aj chalana svojich snov, že vraj ho ľúbila, lož. Každý týždeň mala nového pokecového priateľa. Každý ju omrzel, tak si jednoducho povedala, že tá prvotná zamilovanosť odišla. A takto stále dookola, „zamilovala sa", ale hneď na to sa aj stihla „odmilovať". Toto dokáže povedať len štrnásťročné dievča. Ja som mala už jasno, čo môžem a čo by som nemala robiť.

Medzi nami bol ročný rozdiel, čiže ja pätnásť. Ja som bola tá, ktorá si chcela nájsť niekoho skutočného, nie imaginárneho. Lenže zlom nenastal ani po týchto všetkých udalostiach, ktoré sa nám prihodili.

Začalo to nebadateľnými podlosťami, ktoré napáchala. Na Pokeci som spoznala, podotýkam, že ja, nie ona, som spoznala jedného chalana, nebol z nášho mesta. Ja som si s ním písala, ale tá „moja kamarátka", si zmyslela, že mu pomôže, aby si mohol so mnou písať, aby ma viac pochopil. Nepomohla jemu, ale pomohla len mne, aby som videla jej pravú tvár. Snažila sa ma mu dohodiť. Neuvedomovala si však, že to, čo napísala jemu, išlo mne. Natoľko sme sa s ním spoznali, že sme si dôverovali, ale tá dôvera pominula. Tak, ako som sa povznášala nad všetkými tými udalosťami, prišla jedna, ktorá ma pomaly dostávala do priepasti, z ktorej by ma dokázal vytiahnuť len ON.

Niečo sa mi vtedy nedarilo, vyletela som naňho a celkovo som bola krutá, lenže to mi neublížilo, ublížilo mi, že som chránila babu, ktorá ma sklamala nespočetne veľakrát, miesto toho, aby som chránila chalana, ktorý ma má rád a ktorého mám aj ja nesmierne rada. Povedala lož, ktorej som sa chytila, len preto, aby ona nevyzerala ako tá zlá, pritom to ona naozaj bola, ale za toho najhoršieho som bola považovaná ja. Práve ja, ten, kto sa snažil nikomu neublížiť a schytal to zo všetkých strán len on.

Ona ma nechápala, nevedela si predstaviť, že niečo môžem cítiť k niekomu, ona ten pocit totiž nepoznala, nevedela, aký je skutočne význam slova mať rád. Po tomto všetkom to už išlo dole. Odcudzila sa mi, viac som sa sústreďovala na seba, ona na svojich nápadníkov, ktorí ju obletovali všade, kde mohli. Všetky tie roky predtým sa mi neustále prehrávali v mysli, vždy som bola presvedčená, že ona je naozajstná priateľka, nebola, to ja som bola skutočná kamarátka, ktorá jej chcela len to dobré, ona mi priala len to zle.

S ním som si uvedomila, čo za hada som si chovala na hrudi, odporného slizkého hada, ktorý mi požieral chuť do života. Nemala som ju rada, ale v tom momente som ju začala nenávidieť. Zničila všetko, čo mohla, prestala sa o mňa zaujímať, keď som ho stratila. Za to mohlo to malé klamstvo, ktoré vyhrotilo do enormnej výšky.

Jeho som stratila, ublížilo mi to, ale ten, kto ma sklamal, bola ona, lebo za toto všetko mohla len ona.

Zo mňa sa stal len niekto, kto nevníma, je ponorený vo svojich myšlienkach a nenávidí tých, na ktorých mu záležalo. Mal ich rád.

Moje kamarátstvo zažilo mnoho prekážok, ale všetky som odpúšťala, dávala som druhú šancu tým, ktorí si to nezaslúžili. A to bola ona.

Tá, čo sa na mňa vykašlala, keď som potrebovala dobrú radu, potrebovala som, aby bol niekto pri mne a povedal mi, že to všetko bude v poriadku, že sa dá všetko zvládnuť, že potrebujem len čas, že všetko, čo sa stalo, bolo na niečo dobré. Vyšlo to aj tak všetko na zmar.

Ubehlo desať rokov od nášho zoznámenia, tri od toho incidentu, som si uvedomila, že čím viac budem drieť, tým sa ďalej dostanem. A na čo prišla ona? Iba na to, že byť šľapka je niečo úžasné, že drogy musia byť na dennom poriadku, že pravá láska neexistuje.

Teraz to vravím aj ja, odkedy si zničila niečo, čo bolo medzi mnou a ním, som na nepoznanie. Už viac neverím na lásku.

Kam sme sa teraz my dve dostali? Ja som skončila pri knihách a ona s chalanmi v posteli. Ja si žijem úžasne, ale platí to aj o jej živote? Neviem, nestretávam sa s ňou a som rada.

Nenávidím ťa, Amanda.

Hádam sa zmeníš, Mia.