drivers' parade | A.L.

vingt-quatre

„Stella," z pier nórskeho pretekára vyšlo jej meno minimálne stýkrát „Stell," opäť, no bez úspechu. Dennis Hauger sa pomaličky dotýkal hraníc svojej trpezlivosti. „No tak Stella," z jeho hlasu sa poľahky dala čítať frustrácia „rozprávaj so mnou."

Počula ho, jasne a zreteľne, no i napriek tomu sa rozhodla ho ignorovať. Kráčala cestičkami francúzskeho Paddocku s hlavou vysoko zdvihnutou, prekríženými rukami na hrudníku a so znudeným výrazom v tvári. Jediné, čo mohol Dennis sledovať, boli jej dlhé blond vlasy, s ktorými sa pohrával jemný vietor.

„Dokedy ma budeš ignorovať?" spýtal sa jej „Takto to nemôže ísť do nekonečna." jeho slová, akoby sa stali katalyzátorom jej správania. Sprudka sa otáčajúc, premerala si ho od hlavy až k pätám svojimi sýtymi, jedovato-zelenými očami.

„Nemôže?" nahýnajúc hlavu do boku, našpúlila pery „Samozrejme, že môže. Buď si vedomý toho, milý môj Dennis, že ticho medzi nami je oprávnené."

„Keď ja," Dennis sa na malý moment zháčil, premýšľajúc nad tým, ako obhájiť svoje správanie. Veď on jej predsa nechcel zle, ani jej a ani Arthurovi.

„Nebudem sa s tebou baviť Dennis, aspoň nie dovtedy, kým si neuvedomíš, že sa nemáš pliesť ľudom do života. Pochop konečne, že medzi mnou a Arthurom Leclercom nič nie je a nikdy ani nič nebude." rozprávalo sa jej ľahko, bodaj by nie, predsa len, nebolo to tak dávno, čo sa snažila samú seba presvedčiť o tom, o čom urputne presviedčala Dennisa.

„Mysleli sme si, že Vás tak zblížime viac." vydýchol.

„Tak nabudúce nemyslite, pretože k zblíženiu nedošlo. Práve naopak, veci medzi nami sa len zbytočne zhoršili."

Pravda však bola iná, a hoc ju desila, istým spôsobom sa jej tie pomaly sa prebúdzajúce pocity v nej, začínali páčiť.

Arthur Leclerc, bol pre ňu špeciálny. A ona, bola ochotná po hlave a bez výčitiek, skočiť do toho, čo jej ponúkal.

„Páčilo by sa tebe, keby ti tak neodbytne hľadám dievča? Keby sa ťa snažím dať dokopy s niekým, s kým nemáš vôbec nič spoločné?" pokladala mu jednu otázku za druhou, nečakajúc však na jeho odpoveď „Arthur mal pravdu." priznala „ Obaja sme z rozdielnych svetov."

Dennis po zbytok večera neprehovoril jediné slovo. Spytoval si svoje svedomie. Premýšľal nad tým, že možno naozaj prekročil hranice. Netušiac však, že v skutočnosti sa v ničom nemýlil a všetko to ticho, bolo len akousi Stellinou malou odplatou.

V istých okamihoch jej ho prišlo i ľúto, no nepovolila. Všetko bolo súčasťou plánu.

Ležala v hotelovej posteli, majúc na sebe jednu z Dennisových dlhých RedBull mikín, neschopná zaspať. Poslednú pol hodinu prechádzala všetky svoje sociálne siete v snahe unudiť sa natoľko, aby pokojne zaspala.

Prepínajúc z jedného videa na druhé, z nezáživnej činnosti ju vyrušilo tiché klopanie na jej hotelové dvere. Nadvihujúc obočie, skontrolovala čas na hodinkách. Dve hodiny ráno, pätnásť minút.

„Dennis ja ťa zabijem!" mrmlala si sama pre seba. Bol totiž prvou osobou, ktorá jej vzišla na um, žeby o takom čase mohla stáť na druhom konci zatvorených dverí. Od mala, vždy keď mali medzi sebou nejaký problém, ho chcel Dennis vyriešiť čím skôr neberúc ohľad na vhodné miesto, či čas.

Na jej prekvapenie to však nebol jej najlepší kamarát, kto mal záujem o jej pozornosť.

„Čo tu robíš? Sú dve hodiny ráno." spýtala sa.

Na malý moment sa preniesla do dňa, kedy sa stretli po úplne prvýkrát. Mal na sebe tú istú bundu. Kapucňu, ktorá mu zahaľovala tvár, z pod ktorej mu trčala len spadnutá ofina a ktorá ho robila tak tajomnejším. Zadumaný výraz v tvári, na pevno stisnutá sánka, ktorá len podtrhávala ostré hrany jeho lícnych kostí. Už vtedy zaujal jej pozornosť. Páčil sa jej, bez toho, aby vôbec tušila, že on je tým Arthurom, o ktorom Dennis neprestajne rozprával. Veci na cvičenie, ktoré mal toho večera oblečené však vystriedali obyčajné šedé tepláky a biele tričko. I napriek tomu, že hotelová chodba bola zahalená do rúška tmy, svietili jeho bledomodré oči, ako jasné majáky.