Zahalená nocou, Athanasi kráčala smerom k hustému porastu stromov. Malé vidiecke dievča túžilo zistiť, čo sa v tom tajomnom lese skrývalo. Bola vybavená iba jednoduchým nožíkom, ktorý by však nič netušiacej dievčine nepomohol.
Počula mnohé povesti, báje a legendy o lese, do ktorého sa chystala. No nebola to len detská nerozvážnosť, čo malú Hanu do hory zaviedlo. Snívali sa jej sny ako tam v temnej noci vchádza a vidí nádherných anjelov.
Považovala to za božie znamenie, ako v tej dobe všetci. Rodičom však o ničom nepovedala. Nielen, že v jej sne o nich nebolo ani zmienky, Hana to chcela skúsiť sama. Okrem toho, jej ochranárska mama by ju do hory nikdy nepustila. Dosť dobre poznala Haninu dobrodružnú povahu.
Všade navôkol bola tma, len spln mesiaca osvetľoval úbočie hory rozpínajúcej sa vôkol Athanasi. Vyšľapala až hore, na samý vrchol rodného údolia, kde namáhavo vydychovala ťažký vzduch z krehkých pľúc. Hana bola samá ruka a noha, pokožku mala bledú sťa smrť. Chudoba zničila akúkoľvek nádej na plný žalúdok či zdravú farbu. Tučnotu si mohla dovoliť iba šľachta.
Na sebe mala iba obyčajné handry, ktoré k jej drobnému telíčku bez ostychu púšťali studený vietor. Striasla sa. Vietor hvízdajúci v korunách stromov ju strašil. Mala sotva deväť rokov, donedávna mala strach aj z temnoty ich domova.
Rozmýšľala, že sa opäť vráti do svojej vyhriatej postele, no potom ten nápad zavrhla. Je predsa odvážna, či nie?
Háj podvedome otvoril svoju náruč plnú listov. Keď Hana vkĺzla dnu, láskyplné objatie sa uzavrelo. Pre ostatných to bol opäť temný, desivý les, v ktorom žijú čarodejnice a bosoráci.
Privinula si svoje skromné oblečenie bližšie k sebe, no stále sa triasla. Nevedela, či je to od zimy alebo od strachu. Hora ju istým spôsobom upokojovala, no bola to jej myseľ, čo jej našepkávala, že ju tu nič dobré nečaká.
Išla známou cestičkou, po ktorej s mamou a ostatnými ženami chodili po černice a maliny. Neodolala a na posilnenie si pár z kríku strhla. Ich trpká, nedozretá chuť sa na Haninom jazyku miešala spolu s pachom zemiakov, ktoré večer zjedli.
Kráčala ďalej, zvierajúc ruky pred sebou. Prekročila akýsi ker s jedovatými bobuľami a telo jej zaplavila zvláštna eufória. Začula vytie.
Keď začula viacerých vlkov, obrátila sa na odchod. Hľadela do jasno žltých očí vlka veľkého rovnako ako ona sama. Čas akoby zastal. Človek a vlk na seba uprene hľadeli. Ani jeden nemohol utiecť. V očiach dievčatka sa mihal strach. Páchla ním na kilometre ďaleko a vlky vycítili, že prišla ich šanca.
Zrazu vlk skočil. Pohrýzol ju na najcitlivejšom mieste, na krku. Hana otvorila oči dokorán. Posledné čo zahliadla, bol vlk veľký ako ona sama oňuchujúci jej drobné telíčko, z ktorého pomaličky unikal život.
YOU ARE READING
Umrlčie dieťa
Werewolf"Možno sú vlci zamilovaní do luny a každý spln plačú, pretože sa ich láska nikdy nenaplní." Athanasi pridala do kroku. Cítila sa ohrozená, zo všetkých strán sa za ňou načahovali dlhé vetvy prastarých stromov. Jej zmysly boli absolútne vycibrené a pr...
