„No čo, ako bolo?" prebudí ma mamin hlas. Rozospato sa rozhliadnem po miestnosti, v ktorej sa nachádzam. Hnedo-biele steny, veľká svetlá skriňa a vedľa nej vysoká lampa. Okrem týchto vecí ešte veľa ďalších drobností. Áno. Je to moja izba.
Trochu dezorientovane sa pozriem na mamu a snažím sa pochopiť, čo sa ma pýta. V mysli sa vrátim späť k včerajšiemu večeru.
Zastávka.
Ja a Paťa.
Banda úchylákov.
Ruky. Veľa rúk.
Bezmocnosť.
Strach.
Ben a Viktor.
Pocit oslobodenia.
Benovo auto.
Hudba z rádia.
Ticho.
Snažím sa to všetko vypudiť z mysle. Snažím sa sústrediť na príjemné veci.
„Prepáč, čo si hovorila?" opýtam sa jej a pozriem na ňu. Už som úplne prebudená.
„Že ako bolo?" usmeje sa a sadne si ku mne na posteľ. Chvíľu váham, čo mám povedať. Nechcem spomenúť nič nevhodné. Pre istotu. Spomeniem si na dôvod, kvôli ktorému som včera večer išla vonku. Môj brat. Kto vie, ako bolo jemu. Doteraz som na neho vôbec nemyslela.
„Celkom sa to dalo," poviem napokon, lebo mama ma už prepaľuje pohľadom.
„Aj si niekoho stretla?" vyzvedá ďalej.
„Bena a Viktora. A ešte zopár ľudí zo školy," prezradím jej aspoň niečo. Takú polopravdu.
„Aha... A ty s Benom..."
„Prepáč, musím ísť do kúpeľne..." skočím jej do reči a dvíham sa z postele. V podstate sú dva dôvody, prečo chcem odísť z maminho dosahu. Prvý dôvod je, že mi vážne treba cikať. A ten druhý, povedala by som že je hlavnou príčinou môjho odchodu z izby, že nechcem, aby spomínala Bena a mňa.
V kúpeľni si pustím studenú vodu a opláchnem si tvár. Rukami sa opriem o umývadlo a pozriem sa na svoj odraz v zrkadle. Nespoznávam sa. Hľadí na mňa strhaná bledá tvár s tmavými kruhmi pod očami. To predsa nemôžem byť ja, pomyslím si. Vlasy mám rozpustené a visia mi popri tvári.
Spomeniem si na Paťu. Musím jej napísať. Hneď ako sa vrátim do izby, vezmem si zo stola mobil a začnem písať správu. Mama ešte stále sedí na posteli, vôbec nezmenila polohu. Skúmavo sa na mňa pozerá, až neviem, ako mám reagovať. Napokon preruší mlčanie: „Stalo sa niečo? Zdáš sa mi nejaká čudná."
„Nič, som iba unavená," poviem, aj keď by som bola najradšej, keby si nič nevšimla. „Bola si už pri Peťovi?" spýtam sa, aby som upriamila jej pozornosť na niekoho iného, ako som ja.
„Nebola som. Keď som išla okolo, ešte spal. Bolo ho počuť chrápať až na chodbu," usmeje sa mama.
Zaujímalo by ma, kedy prišiel domov. Vlastne, ani neviem, o koľkej som prišla ja. Keď sa však nad tým zamyslím, zistím, že nechcem vedieť.
Zapípa mi mobil. Odpísala mi Paťa. Vrhnem sa na telefón, zatiaľ čo mama vstáva z postele a odchádza z mojej izby. Len čo za sebou zatvorí dvere, znova mi príde správa. Tentokrát je to Ben.
Ahoj Lucia. Keď sa ti bude dať, tak sa mi prosím ťa ozvi, chcem vedieť, či si v poriadku.
V poriadku? Neviem, či sa to dá nazvať práve tak. Akokoľvek sa snažím nemyslieť na predošlý večer, stále ma prenasledujú dotieravé myšlienky. Jedno je isté. Už nikdy to nebude ako predtým.
S Paťou sa dohodneme, že príde ku mne poobede. Zatiaľ sa musím dať do poriadku. Aspoň sa o to pokúsiť. Idem do kúpeľne, potrebujem zo seba dostať všetku špinu. Už som tam asi pol hodinu a stále sa cítim špinavá, hoci sa celý čas drhnem špongiou. Voda mi zmýva z tváre aj slzy, čo sa mi znova spustili. Nedokážem na včerajšok prestať myslieť. Aj keď veľmi chcem. Musím sa prinútiť nemyslieť. Lenže ako?
Konečne vyjdem zo sprchy, oblečiem si čisté veci, urobím si jemný mejkap. Rozhodla som sa, že idem za Benom. Ešte som sa mu neozvala a potrebujem vedieť pár vecí. V obývačke sa ani nezastavím, je tam Peter, drieme pred televízorom. Niečo mi hovorí, ale nepočúvam. Mame poviem, že idem von, ani na jej ďalšie otázky nereagujem.
Hneď ako vyjdem pred dom, oslepí ma slnko. Mala som si zobrať aspoň okuliare. Ešte že to k Benovi nie je ďaleko. Volám mu, nech mi ide otvoriť. Nechcem zvoniť. Zatiaľ sa nechcem stretnúť s jeho rodinou, momentálne sa na to ani necítim.
Stojím pred ich dverami a čakám. O pár sekúnd počujem kroky, zaštrkoce kľúč a dvere sa otvoria. Za nimi stojí Ben. Bez pozdravu či akýchkoľvek slov ma objíme a pobozká. Veľmi jemne. Chytí ma za ruku a vedie do domu. Je tam ticho. V predsieni ma privíta príjemný chládok, vedľa veľkého zrkadla stojí na zemi krásny stredoveký svietnik. Vyzujem sa, aj keď Ben mi hovorí, aby som to nerobila. Prejdeme cez priestrannú obývačku k točitému schodisku. Na poschodí sa nachádza niekoľko dverí. Ben ma stále drží za ruku a prejdeme k posledným dverám na konci chodby. Otvorí ich, vojdeme dnu. Čudujem sa, že sme cestou nikoho nestretli. Ben, akoby mi čítal myšlienky, povie: „Nikto nie je doma, išli na nákup. Máme to tu pre seba."
Posadím sa do kresla pod oknom s výhľadom na ulicu. Ben si sadne vedľa na operadlo. Pobozká ma do vlasov a pohladí mi chrbát.
„Mrzí ma to," povie potichu. Ja som zatiaľ neprehovorila. Po chvíli sa ho začnem pýtať. A on mi bez námietok odpovedá. Kam si nás večer zaviezol? K Viktorovmu bratovi, on nebol doma, lebo spal pri kamarátovi a Viktor má kľúče od jeho bytu. O koľkej si ma doviedol domov? Tesne pred polnocou, Petra sme stretli cestou, tak išiel s nami. Čo hovorila mama keď si nás priviezol? Nehovorila nič, ani nevedela, že som tam bol. Do izby ťa zaviedol tvoj brat. Odviezol si aj Paťu? Samozrejme, ale o ňu sa už staral Viktor.
To mi zatiaľ stačí. Viac nepotrebujem vedieť. Postavím sa z kresla a pomaly sa prechádzam po Benovej izbe. Do teraz som si nevšimla, ako ju má zariadenú. Miestnosti kraľuje veľká posteľ, oproti nej na stene visí televízor, pod ním je polica s niekoľkými knihami a hrami. Kreslo, na ktorom som sedela, sa chúli pod oknom, na ňom visia hnedé závesy. V rohu pri kresle stojí stolík, na ňom je položený notebook a niekoľko učebníc, papierov a zošitov. Jediná fotka, ktorú vidím, je na nočnom stolíku. Podídem k nemu bližšie, aby som lepšie videla. Na obrázku je štvorčlenná rodina. Mama drží na rukách chlapčeka, môže mať dva roky, otec má na kolenách ryšavé dievčatko, o trochu staršie od svojho brata. Všetci vyzerajú šťastne.
„Je to na dovolenke v Tatrách. Otec si tam zlomil nohu, tak sme museli odísť o tri dni skôr. Mama mu to do dnes nezabudla," usmeje sa Ben. Tiež sa mi na tvári zjaví úsmev, otočím sa k nemu a pobozkám ho. Jeden bozk prejde do druhého, až sa od seba nevieme odtrhnúť. Ben si sadne na posteľ, mňa si posadí na kolená. Usmejeme sa na seba, z toho úsmevu vyžaruje láska. Z oka mi vypadne jediná zradná slza. Stečie mi po líci a skončí na Benovej ruke. Pobozká ma na miesto, kadiaľ si urobila cestičku po mojej tvári. Pomaličky prejde perami po líci k ústam, tam sa zdrží. Bozkávame sa sediac na posteli, nevnímame okolie, iba jeden druhého. Cítim, že som v bezpečí. Chcem zastaviť čas a vydržať takto ešte veľmi dlho. Ben mi hladí chrbát, neprestávame sa bozkávať. Pootvorí oči, iba na chvíľočku, v tom istom momente ako ja. Hľadíme na seba, v očiach sa nám odráža túžba, ale hlavne láska.
„Ben, chcem ťa," šepnem mu pri uchu. Jemne ma odtlačí a pousmeje sa.
„Aj ja teba, ani nevieš ako. Ale si si istá? Nechcem, aby si ľutovala," povie.
„Nič, čo zažijem s tebou nebudem ľutovať, to mi ver."
„Dobre, verím. Veríš aj ty mne?" Rýchlo prikývnem a pobozkám ho. Najprv na ústa, potom na krk. Ben ticho zavrčí a vráti mi bozk. Ešte stále mu sedím na kolenách, tak sa so mnou jediným pohybom otočí a zrazu sa ocitnem pod ním. Ležím na posteli, aj keď nohy mám na zemi. Ben je iba opretý o okraj, tak sa posunieme vyššie. Už sa mi leží pohodlne.
Neprestajne si vymieňame bozky, raz vládnem situácii ja, inokedy zasa Ben. Teraz je kráľom on. Bozkáva ma na krk, popri ramienkach môjho tielka a ešte nižšie. Zastaví sa pri okraji výstrihu a pozrie na mňa. Ticho prikývnem na nevyslovenú otázku. To ho posmelí a vyzlečie mi tielko.
Teraz som iba v podprsenke a voľnej sukni. Stále na mňa pozerá, tak sa nadvihnem na lakťoch a dám mu pusu na nos. To ho rozosmeje. Chvíľu sa spolu smejeme, keď sa od dverí ozve rozpačité odkašľanie. V momente sa prestaneme smiať. Otočíme sa k dverám, chceme zistiť, kto je ten nečakaný návštevník. Stojí tam vysoká žena, ryšavé vlasy sa jej vlnia okolo tváre. Upiera na nás veľké zelené oči a na červených perách jej hrá slabý úškrn.
Prvý sa ozve Ben: „Liana, čo tu robíš?"
„Nerada ruším v takýchto chvíľach," pozrie na mňa so zdvihnutým obočím a ja si vtedy uvedomím, že som iba v podprsenke, „ale volá ťa otec," to už pozerá na Bena. Keď to dopovie, otočí sa na opätku a zmizne za rohom.
S Benom pozrieme na seba, obaja sme červení v tvári. Ja od rozpakov, Ben zrejme od hnevu.
„To bola..." nestihnem dopovedať, lebo Ben dokončí vetu za mňa.
„... moja sestra, áno." Nervózne vstane z postele, upraví si tričko a podá mi moje tielko.
„Prepáč, musím ísť za otcom. Ak chceš, počkaj tu na mňa, hneď sa vrátim," povie. Po stretnutí s jeho sestrou mám chuť odísť domov, ale neviem, či je teraz vhodná chvíľa. Tak iba prikývnem, že ho počkám. Ben mi dá pusu na čelo a vyjde z izby.