×14. februára, 20:00×
Drahý denníček,
vravíš si: "Veď to je v pohode, veď sa nič nedeje."
Áno, zatiaľ áno, no neuveríš, čo sa stalo potom.
Len počúvaj, ja ti to hneď a zaraz poviem.
Takže, potom ako som sa šťastne vyhla skúšaniu z matematiky, potom ako som zjedla svoju desiatu, opustila školské priestory, som išla von s Vivien.
Vivien, drahý môj denníček, je moja najlepšia kamarátka. Je to veľmi hlasná a otvorená osoba, čo je mimoriadne prekvapivé, vzhľadom na jej výšku.
Osoba, ktorej sa podarí zistiť odkiaľ ten hlas ide, len veľmi obtiažne nájde dievča, asi meter päťdesiat vysoké, s vlasmi čiernymi ako uhoľ, prekvapivo zelenými očami, ktoré tvoria zvláštnu kombináciu s pehami na jej lícach a gombíčkovom nose. Tiež má celkom výrazné dva predné zuby.
"April! Ahoj moja!"
Jej hurónsky pozdrav upútal pozornosť okolitých študentov školy, ktorý stáli roztrusený pred vchodom školy ako dlážka v kine po premietaní filmu.
Čo najrýchlejšie som sa k nej premiestnila, aby bola tichšie, pretože nerada bývam stredobodom pozornosti, a to nie len v škole, ale aj mimo nej.
"Ahoj," objala som ju.
Skočili sme do obchodu, kúpili sme si diétnu kolu a sadli si do parku na lavičku.
Potom, mohlo to byť asi tri hodín poobede, sa k nám pridal Dominik.
Dominik je vysoký, pomerne pochudnutý, ale silný chalan. Teda, vlastne je to priateľ Vivien. Má strapaté rišavé vlasy, hnedé oči a nonstop suché pery. Výškovo nie je o moc vyšší ako jeho rovesníci, avšak pri Vivien vyzerá o mnoho vyšší.
Ticho som popíjala kolu, pretože dvojica vedľa mňa si vášnivo vysušovala pery.
Drahý denníček, je to nuda, rozhodne je, sedávať tam s nimi, deň čo deň. Lenže neviem čo iné, by som mohla robiť.
Buď sa budem nudiť vedľa dvoch ľudských vysávačov nonstop prisatých jeden na druhého, alebo budem sedieť doma, v obývačke na gauči pred telkou, kde miesto sledovania AKÉHOKOĽVEK filmu, reálne je jedno, čo by išlo, i tak by som len nemo filtrovala mamine reči, ktoré ako jej dieťa musím počúvať, či chcem, alebo nie.
A potom sa to stalo.
Vivien bola vonku zima a tak sme ju išli odprevadiť domov.
Keď ma naposledy pozdravila, objala a zavreli sa za ňou dvere.
Keď som sa natiahla rukou dozadu a vytiahla z bočného vrecka na svojom vaku krabičku cigariet.
Keď som sa otočila.
Otvorila ju.
Išla ho gestom ponúknuť jednou z nich.
Pocítila som to.
Ruky, boli to veľké dlane a dlhé pevné prsty.
Jedna spočinula na mojom drieku z ľavej strany. Druhá prudko prešla po mojej tvári.
Dlaň sa mu zastavila na mojom líci, zatiaľčo jeho prsty si dobili cestu až na moje ucho.
Zamrzla som.
Bola som taká hlúpa, mohla som niečo urobiť, no v tom šoku som nedokázala hnúť ani brvou.
Len som zavrela oči a čakala.
Hlupaňa.