Zvádzame očný súboj, sme dostatočne odhodlaní na to aby ani jeden z nás neustúpil a pohľadom neuhol. Vyčkávam na jeho odpoveď.
„No tak, povedz mi už, o čo ide?" podráždene sa prechádzam hore dolu po kuchyni.
Mierne sa zasmeje aby odľahčil situáciu. „Zlatko, nerob hneď z toho vedu." Snaží sa aby náš rozhovor nenabral príliš vážne obrátky, ale vidím na ňom, že napriek tomu ako sa snaží, kus nervozity nezakryje.
Prevrátim oči, „ale prosím ťa, vyklop to."
Postaví sa naspäť ku mne, objíme ma a vtisne mi krátky bozk do vlasov. „Láska, pokoj." Otočí ma čelom k sebe. „Iba som pre teba prichystal jedno prekvapenie."
Zvraštím čelo a zdvihnem hlavu hore aby som na neho videla. „Iba toľko?" Nepresvedčivo naňho pozerám, nechápajúc prečo je taký nervózny ak ide iba o nejaké prekvapenie. Znovu si namýšľať, že by ma požiadal o ruku už nemienim. Aj tak je nám dobre tak ako sme.
Začne sa usmievať. „Si rozkošná, keď sa na mňa takto pozeráš."
Urazene sa od neho odtiahnem, ale pritiahne ma znovu späť. „Peter!" okríknem ho.
„V poslednom čase sme spolu takmer neboli. Preto som ti niečo doniesol." Pustí ma a začne sa hrabať vo svojej taške, ktorú nosí každý deň do práce. „Zavri oči."
„To vážne?" Prosím vás, prečo ma tento chlap takto naťahuje akoby mi išiel oznámiť nehorázne hroznú správu?
Už sa smeje na plné ústa, zvyšky nervozity sa rozplynuli, keď si všimol v akom som pomykove z jeho vážneho tónu. „Tramtadadá!" zvolá a začne mi niečím mávať pred tvárou. „Otvor tie oči konečne, hlupáčik."
Neochotne ich teda znovu otvorím s obavou čo teda vymyslel. Pred očami mi mávajú dve letenky. „Láska, ja ťa prizabijem." mierne sa usmejem.
Na jeho tvári sa zavlní úsmev od ucha k uchu. „Miláčik, niekedy berieš veci priveľmi vážne."
Akože naozaj? Toto mohol vypustiť z úst? Že mi toto povie snáď najväčší žiarlivec na svete je dosť komické. No musím uznať, letenky, to už je niečo.
Vezme ma do náručia,„ chcem ti vynahradiť všetok čas čo som bol preč, takže začni baliť. Ideme na predĺžený víkend."
Nadvihnem sa a vtisnem mu bozk na pery. Pojašene sa spolu začneme točiť po kuchyni, vôbec ma v tom momente nezaujíma kypiaci sa hrniec. „Nabudúce ma neplaš."
Položí ma na zem, „to ti neviem sľúbiť," zasmeje sa.
Odíde do kúpeľne, keď v tom mi zapípa telefón. Odstavím hrniec zo sporáka a zoberiem ho do ruky. Na displeji svieti len jedna krátka veta. „O niečom musíš vedieť!" Správa je poslaná z neznáme ho čísla.