Kliatba večnosti (Nemŕtvi #1)

21. kapitola - Myšlienky

„Tá kniha je úžasná!" vykríkla Carmen po pätnásty raz, odkedy sme si sadli k stolu na terase. Slnko nám pražilo na hlavy, vzduch bol svieži, obloha azúrová – krásny obrázok, keby sa vo vetre neniesol závan konca sveta. „Až sa hnevám sama na seba, že má moja latinčina toľko medzier."

Napriek takzvaným medzerám prelúskala počas troch dní dve tretiny knihy. Odhadla som to správne – hovorilo sa v nej o existencii pôvodnej dimenzie, kde boli jednotlivé svety prepojené. Veľká časť sa venovala opisu týchto krajín, ich podnebiu či zvykom pred a po Prvej vojne. Opisovala príchod Victora, patróna ľudského rodu, a Adama, vodcu rodu démonov, aj keď v texte ich označovali ako tí, ktorí nenesú znak, a tí, ktorí nesú znak. Znakom asi mysleli čokoľvek, čo sme dnes považovali za démonickú črtu.

S nohami pod zadkom a zhrbenými plecami som sa rýpala v zelenom rizote. Nechcelo sa mi ho jesť. Netušila som, či pre jeho farbu, chuť alebo svoju blbú náladu. „Skús ju hodiť Rogerovi pod nohy. Možno sa zľakne a utečie."

„Čo ti sadlo na nos?" spýtala sa ma Al so šalátom nabodnutým na vidličke na polceste k ústam. Ju zjavne nedeprimovalo jej vlastné jedlo.

„Počúvajte toto." Cam prechádzala prstom po stránke. „Victor bol medzi ľuďmi milovaný vďaka... spravodlivosti a... starostlivosti, ktorú im prejavoval. Ibaže, hm, jednoducho sa nesprával rovnako aj k démonom," dodala a mávala rukou, čo bolo znamenie, že prekladala text veľmi voľne. „Súdil ich prísnejšie." Obrátila list. „Démoni oslovili svojho pána. Adam ich videl ako rovnocenných a dožadoval sa nápravy. No Victor poukazoval na nevýhody, ktoré mali ľudia oproti démonom. Naliehal, že si zaslúžia prísnejšie tresty." Zamračila sa. „V tom sa nemýlil, nie? Je to, ako porovnávať jablko s ananásom." Čítala ďalej, tentoraz v tichosti. Občas sa presunula k iPadu a pritom si písala poznámky.

„Už som pribrala dve kilá," ozvala sa Christie s plnými ústami. Pchala do seba jednu šišku za druhou. Džem jej stekal po prstoch. „A je mi to jedno."

„Vieš, že to zhoršuje tvoju kondíciu?" podotkla som.

Odfrkla si a niečo jej vyletelo z úst. Našťastie bola otočená tak, že nás tým nezasiahla. S červenejúcimi lícami si dôkladne oblízala prsty a našla v batohu vreckovky. „Nemôžem za to. V strese sa prejedám a vďaka apok – "

„Ehm, ehm," odkašľala si Carmen. Po tom, ako nedávno prekonala ďalší panický záchvat, nám zakázala používať v jej prítomnosti slovo apokalypsa.

Blondínka prekrútila oči. „Vďaka tomu-čo-nesmieme-menovať som neustále v strese. Pokiaľ sa o tom dozvie mama, zabije ma."

„Ak to nestihne apoka –"

„Ehm!"

Odložila som svoje rizoto – rozhodla som sa, že za moju nechuť mohli všetky tri faktory zároveň – a vydolovala z tašky zošit s démonmi. Ja som v strese kreslila. Náš vodný démon mal asi najkrajší portrét zo všetkých.

„Bojovalo sa päťdesiatdeväť dní," ozvala sa Carmen znovu. „‚Tí, ktorí niesli znak, mu podľahli. Vzali moc im danú a obrátili ju naruby. Znetvorení zvnútra a teraz už aj zvonku prelievali krv tých, s ktorými kedysi spolunažívali. Otec sa obrátil proti synovi, sestra proti bratovi, priateľ proti priateľovi.'"

„Sestra proti bratovi? Súrodenci môžu pochádzať z rôznych druhov?" opýtala sa Christie a natlačila si do úst ďalší veľký kus šišky.

„Prirodzene. Ak je jeden rodič človek a druhý démon, šanca, že bude dieťa jedno či druhé, je päťdesiatpercentná. Nič ti však negarantuje, že budú obe deti to isté. Môžu byť jednakého druhu a mať odlišné schopnosti alebo črty. Môžu to byť dvojčatá a pritom bude jedno človekom a druhé démonom. Aj dvom ľuďom sa môže narodiť démon a naopak, pokiaľ má jeden z rodičov v línii démonickú či ľudskú krv. Alebo ak ich gény nie sú kompatibilné."