Kliatba večnosti (Nemŕtvi #1)

10. kapitola - Symbol

Vždy, keď ma začali uspávať domáce úlohy, presunula som sa počas voľnej hodiny do dievčenskej posilňovne. Zdvíhanie ťažkej váhy, ktorá bola malou výzvou pre moju nadľudskú silu, ma však rýchlo omrzelo, preto som väčšinou zakotvila na bežeckom páse.

„Stratila si sa?"

Alexandrine kroky stíchli na polceste. „Popravde..." Zaváhala, no napokon sa prinútila dôjsť ku mne. „Hľadala som ťa," povedala podlahe.

„Nemala by si byť na vyučovaní?"

Napravila si okuliare na nose. „Skončili sme skôr."

„A prišla si sem celkom sama?"

„Carmen je určite na hodine a Christie...." Zodvihla hlavu, sotva k nej doľahla irónia v mojich slovách. „Na to si sa nepýtala."

„Čo potrebuješ, Alexandra?" Nepoľavila som v tempe, hoci mi rozprávanie narušilo rytmus dýchania.

„Ospravedlniť sa." Strčila si ruky do vreciek bordového svetra. Jej myšacie oči boli veľké a nevinné a hlas sa jej zľahka chvel. „Mala si pravdu. Nesprávala som sa voči tebe férovo. Nikdy si mi neublížila. Nezaslúžiš si, aby som s tebou zaobchádzala ako s..."

„Ako s démonom?"

Zahryzla si do pery.

Vypla som stroj a zliezla z neho. „Nežiadam ťa, aby si sa ospravedlňovala. Nič z toho som nepovedala, aby som vo vás vyvolala pocit viny. Jednoducho som vám pripomenula fakty, ktoré tvrdohlavo neberiete na vedomie." Podišla som k najbližšej lavičke. „Nekážem ti, čo máš voči mne cítiť. Ak sa ma bojíš –"

„Ja viem, že moje obavy sú hlúpe!" vyhŕkla a usadila sa vedľa mňa.

Pokrčila som plecami a neodolala zubatému úsmevu. „Technicky, som upír. Nie sú až také hlúpe."

Krátko sa zasmiala, než jej zase ovisli kútiky. „Všetok strach je hlúpy."

„Strach je dôležitý," oponovala som jej. „Drží ťa pri živote. Vedie tvoje inštinkty a pomáha ti chrániť si zadok." Sadla som si na lavičku obkročmo, aby som jej čelila. „No s trochou snahy vieš posunúť jeho hranice ďalej."

Napodobnila moju pózu. „Nemyslím si, že to zvládnem. I na ten rituál som pristúpila zo strachu, že prídem o priateľky." Sústredene si omotávala konček vrkoča okolo prsta. „O priateľky, ktoré sa ma ani neopýtali, či to chcem urobiť. Prečo si sa na to opýtala ty a ony nie?"

„Zrejme som aktívne pátrala po niekom, kto by povedal nie namiesto mňa. Moja túžba po moci bola silnejšia ako pud sebazáchovy. Vyčítala by som si, keby som odmietla Carmeninu ponuku. No keby sme to nedokončili z iného dôvodu, považovala by som to za znamenie." Položila som jej dlaň na ruku. Napla sa, ale nevytrhla sa mi. „Teraz už na ničom z toho nezáleží. Obe sme sa rozhodli. A ak toto rozhodnutie neplánujeme zmeniť, asi by sme z neho mali vyťažiť maximum. Viem, ako sa cítiš, Alexandra. Tiež som si kedysi pripadala slabá. Nie je ľahké žiť s démonom vo vnútri. Brániť mu podľahnúť každému popudu. Hovoria o mne, že som nevyspytateľná. Lenže nemajú ani poňatia, aké ťažké je pre mňa iba im vraziť a neodtrhnúť im pritom hlavu." Jej zväčšujúce sa oči ma prinútili zahryznúť si do jazyka. „Tým chcem povedať, že... Si múdra. Máš vedomosti. Talent. Na niečo určite. Skús ho využiť vo vlastný prospech a nerob z neho svoj nedostatok."

Očerveneli jej líca a niekoľkokrát zažmurkala. Potom, asi v snahe vyhnúť sa slzám, vyhŕkla: „M-mrzí ma, čo sa ti stalo. Neviem si predstaviť, že by som sa ocitla v takej situácii. Keby mama..." Zhlboka sa nadýchla. „Mám dve sestry. Roky s nami nebývajú. Od malička som sa s nimi delila o izbu. Vždy ku mne boli protivné. No ľúbim ich. Bolelo to, keď sa osamostatnili."