1. kapitola - Démoni (2/2)

78 9 4
                                                  

Riaditeľka Decoursová chcela byť svojim študentom kamarátkou. Jej kancelária bola hrejivá a plná svetla. Na modernom pracovnom stole bol poriadok. Každý papier mal miesto v niektorom zo zakladačov abecedne usporiadaných na polici za jej chrbtom. Kostnaté prsty si zakaždým preplietla do seba, lakťami sa oprela o stôl a usmiala sa. Takmer ste pri tom mali dojem, že vám svojimi trestami robila láskavosť. Nado mnou však dávno zalomila rukami.

Teraz, opretá o operadlo otočného kresla, klopkala dlhými upravenými nechtami po vyleštenej doske. Pozorovala ma ponad hrubý rám okuliarov, ktorý ladil k jej nohavicovému kostýmu i gaštanovohnedým vlasom s nádychom červenej. „Tento týždeň ťa tu vidím tretíkrát. Musí to byť tvoj osobný rekord."

Uprene som sa dívala do jej svetlohnedých očí, hoci by som sa pred váhou jej prižmúreného pohľadu mala skôr ukrývať. Jej mejkap bol decentný, aj keď k jej alabastrovej pleti by sa náramne hodil krvavý odtieň rúžu. Mykla som plecami. „Čo mám na to povedať? Je to dar."

„Skôr prekliatie. Moje prekliatie." Prestala klopkať a vytiahla si zo zásuvky úzky zakladač. „Dochádzajú mi možnosti, ako ťa potrestať."

„Tak ma netrestajte."

Jej drobné pery sa zúžili do rovnej bielej priamky.

Zasa som pokrčila plecom. „Prepáčte?"

„Mala by si sa ospravedlniť slečne Sylmanovej za to, že si ju nazvala –" Znovu stisla pery.

„Perverznou? Veď je. Vy ste nepočuli, o čom si s pánom Royom šepkali pred celou triedou."

„A ako je možné, že si to počula jedine ty?"

Lebo žiadny z mojich spolužiakov nemá nadprirodzený sluch?

„Nemôžem za to, čo občas vychádza z mojich úst."

„Práveže môžeš. Sú to tvoje ústa. Ty do nich vkladáš slová."

Prekrížila som si ruky na hrudi. „Ak nemám pravdu, prečo si Sylmanová hneď myslela, že hovorím o nej a prečo sa jej to tak dotklo?"

Mlčala. Nech si o tom myslela hocičo, nerozoberala to so mnou. Radšej sa sklonila k zakladaču. „Pani Daltonová potrebuje dobrovoľníkov na spracovanie výročného čísla Študentov zo zátoky."

„Nemá na to plnú triedu dobrovoľníkov?" Ak by som mala chuť angažovať sa pri tvorbe školského časopisu, chodievala by som na publikovanie alebo by som sa pridala do Žurnalistického klubu. „Nemôžete ma ako väčšinou poslať za slečnou Rochellovou? Odsedím si pri nej dve hodiny a všetci budú spokojní."

Pozrela sa na mňa ponad rám okuliarov s krásne klenutým obočím. „Nie, toto pre teba bude jedinečná skúsenosť." Načmárala čosi na papierový blok. „Pokiaľ ma pamäť neklame, absolvovala si viacero umeleckých predmetov."

„Boli to hodiny kreslenia a maľovania, nie tvorivého písania."

So švihnutím odtrhla horný papierik a posunula mi ho po povrchu stola. Podľa neho som sa mala každý pondelok a štvrtok dostaviť do triedy pani Daltonovej. Bolo tam číslo miestnosti a žiadna dĺžka trestu. Nepáčilo sa mi to. Ako dlho trvala práca na jednom čísle časopisu?

„Som si istá, že pre teba pani Daltonová napriek tomu nájde úlohu, pri ktorej uplatníš svoje schopnosti."

Podobné situácie ma nútili zvažovať prechod na temnú stranu.

„Carry?" oslovila ma, keď som došla k dverám. „Sľúbila som tvojmu bratovi, že sa o teba postarám. Z rešpektu k Terese. Neuľahčuješ mi to."

Kliatba večnostiWhere stories live. Discover now