1. kapitola - Démoni (1/2)

83 4 2
                                                  

Démon bol pripravený zabíjať. Ceril na bezmocnú obeť pokazené zuby, zvieral ju pod krkom a ignoroval jej mykanie. Zakňučala, od strachu i bolesti. Jej drobné srdce bilo dvakrát rýchlejšie. Vycítila blížiaci sa koniec.

So zatajeným dychom som postúpila dopredu – opatrne, aby pod mojimi teniskami nepraskla ani halúzka. V dlani ma chladila rukoväť dýky. Jej drsný povrch mi ľnul k pokožke. Zvlnená damašková čepeľ bola lesklá a ostrá.

Zastavila som sa v tieni stromu. Môj hlas sa niesol temným lesom ako šepot lístia. „Teddy, Teddy, Teddy. Hovorila som ti, aby si s tým prestal."

Drobný démon sebou trhol. Dvihol dohora predĺžený, psovi podobný, ňufák a zavetril. Našiel ma. Nahrbil ramená a jeho prasacie ušká povädli. Inštinktívne si pritiahol obeť k hrudi zahalenej pokrkvanou károvanou košeľou, ktorú mal ledabolo zastrčenú do menčestrových nohavíc. Neodvrátil odo mňa tvár, ale natočil sa ku mne ramenom, aby si ochránil korisť.

Vykročila som z úkrytu s rukami založenými vbok. Hlavu som naklonila na stranu, no asi to nevidel. Mala som cez ňu prehodenú kapucňu. „Musíš prestať ľuďom jesť domácich maznáčikov."

Pevnejšie obtočil ruku okolo rozochveného teriéra. Zvonček na jeho krku vytrvalo cinkal. „Oni... chutné," vyšlo z démonovej papule chrchlavo. Bolo náročné hovoriť ľudskou rečou, keď na to nebola uspôsobená vaša sánka.

„To nie je vysvetlenie, to je výhovorka."

Oprel si bradu o hruď a zavrtel sa na mieste.

„Les je plný zvierat, ktoré môžeš loviť. Je to bezpečnejšie."

Zaryl špičku nohy do zeme.

„Vieš, že mám pravdu." Vykročila som k nemu s natiahnutými rukami. Zbraň som si zastrčila za pás. Na tohto som ju nepotrebovala. Bol neškodný. Nechutilo mu ľudské mäso. No ako ľudia, tak aj démoni leniveli, keď dostávali veci na striebornom podnose. Prečo by sa potil pri love? Veď z ktoréhokoľvek dvora mohol ukradnúť venčiaceho sa mopslíka. „Daj mi toho psa."

Otočil sa ku mne chrbtom.

„Teddy," zavrčala som cez zuby.

S povzdychom mi vložil vrtiace sa zviera do rúk. Zovrela som mu srsť na šiji i predné laby a pritiahla si ho k sebe napriek jeho zápachu. Démon sa hneď dal na útek.

Ďalšia plodná noc, pomyslela som si uštipačne a striasla zo seba kapucňu, cez ktorú som sotva videla. Musela som si nejako chrániť identitu a na kostým s maskou som sa necítila. Nezáležalo na tom, ak som protivníka plánovala zabiť. Niekedy im však stačilo aj napomenutie. A niekedy mi ušli.

Pes v mojom náručí na mňa smutne zízal a kňučal. Skontrolovala som mu známku – býval naproti parku, cez ktorý som chodievala domov. Preskúmala som hviezdnatú oblohu a obrátila sa na severovýchod. Chytila som zviera do pohodlnejšieho zovretia a škrabkajúc ho za ušami som sa pobrala preč.

„Prestaň," zasyčala som, keď sebou zviera po pár metroch protestne trhlo. Doširoka som zívla, až som si takmer vykĺbila sánku, a pritiahla si ho bližšie k telu. Bol to dlhý deň a mne chýbala posteľ. Mala som rada nerušené noci, keď nadprirodzené potvory dodržiavali pravidlá. Ibaže nedostatok adrenalínu viedol k únave. A k nude. Rada som udierala veci medzi oči.

Pes nastražil uši, zavrčal a vyštekol. Jeho tenký hlások znel uprostred tichej noci ako úder zvona. Zahrabal labami, zavrtel sa a čoraz intenzívnejšie hafkal. Pustila som ho na zem, neochotná zápasiť s ním. S brechotom odo mňa utiekol.

Než som sa rozhodla, či pôjdem za ním, do nosa mi udrel pach krvi. Zaťala som zuby, ale každá bunka môjho tela už spozornela. Bolo jej veľa a ja som sa dlho nenajedla. Sťažka som preglgla a opäť si nasadila kapucňu. Dýku som nechala odloženú. Existovali stovky dôvodov, prečo by človek krvácal. Uprostred noci. V opustenom parku.

Kliatba večnostiWhere stories live. Discover now