Hrdinka

Zoči Voči

Takže, nejak tak tu máme poslednú časť, na ktorú ste možno niektorí dlho čakali, viete ako škola nepustí :). Úprimne povedané, do nedávna som si myslela, že keď konečne niekde uverejním svoju tvorbu budem mať možno dvoch, možno troch čítatelov. To, že mám 2,600 prečítaní, je jeden z mojich najlepších úspechov. Ak sa Vám táto kniha, alebo tvorba páčila, môžete mi napísať koment s tým či sa vám to páčilo alebo, že ešte chcete nejakú knihu. Naozaj som typ človeka, ktorý o sebe pochybuje, a často ani neviem v čom som naozaj dobrá :).. preto ma vaše názory potešia a podporia, tak teda užite si poslednú finálovú časť! :)

Stojím na mieste a hľadím do jeho očí. Sú sivé, akoby som ich už niekde videla, ale zlé. Čakám, čo sa bude diať. Napokon neovládnem zvedavosť a opýtam sa: ,,Ako sa voláš?" Podvihne jeden kútik úst do úškrnu a odpovie: ,,Podľa toho koho myslíš." Nadvihnem nechápavo obočie a založím ruky. ,,Jarro." predstaví sa a v zápätí sa začne meniť, až sa zmení na: Erica. Stojím ako obarená a cítim, že som celá sčervenelá. Zabil môjho otca a vzápätí sa zmenil na normálneho človeka a trénoval ma asi päť minút? Mám z toho celého strach a hlavne z toho, že sa mi môj nepriateľ trochu páčil. Ale nemôžem sa nechať vyviesť z mieri, viem prečo som tu. A tiež mi začína byť do hlavy Veronicina smrť, nebola to náhoda, nebola to ani moja vina: ,,Ty si zabil Veronicu?" naštvem sa a keby som si nevšimla jeho meč, ktorý som už raz mala tú česť vidieť, prísahám, že by prišiel o ruku. ,,Nie tak celkom zabil, jej duša stále žije oslobil som ju zo smrti." odpovie a ja nastavím nechápavý pohľad. On zase na mňa pozerá ako na hlupaňu, otočí sa, odopne meč a ja som pripravená buď zomrieť alebo ho pripraviť o život. Vtom mu začne ruka žiariť a neskôr aj meč, postúpila som do strany, aby som lepšie videla, ale zaznie rana ako z dela a mne podskočí srdce tak veľmi, že uskočím do strany,chýbal by kúsok a spadnem, až teraz som videla tú obrovskú výšku a zovrelo mi v krku. Odvrátila som hlavu a započula krik. Otáčam hlavu na späť, ale dojde mi, že to není z dola je to priamo pri mne. Otočím sa a skríknem, vzápätí si zakryjem ústa rukou, ale to nič nemení na tom, že predo mnou stojí smutná a uplakaná Veronica celá v sivom a dlhšími vlasmi ako si ju pamätám. ,,Veronica, čo to s tebou je?" začnú mi slzy stekať po tvári a objímem ju. Vlastne ju neobjímem, len čo som sa jej dotkla, moje ruky prešli cez ňu, bola mŕtva. Pozerá sa na mňa, ale mala som pocit, že keby pootvorila ústa rozplynula by sa v prach. Stála som tam, nevediaca čo ďalej. Vtom som strhla meč z šiat a pevne ho schytila. Jeho meč akoby cítil ohrozenie, aj keď o tom zcela pochybujem začal žiariť. Tento súboj mi prišiel viac ako neférový: ,,Si v presile, takže buď ma zabi alebo sa zachovaj férovo a bojuj s iným mečom!" Hodil meč do diaľky až sa z neho stal blesk a zmizol v oblakoch. V jeho ruke sa zjavil úplne rovnaký meč. Mať takúto čarovnú moc, mám meč už od batoľata. Zaujmem útočný postoj a čakám. Spraví to isté a čaká. Započúvala som sa do vzlykov ktoré počujem z pravej strany. Veronica tam sedí celá roztrasená v kĺbku a plače. Zhlboka sa nadýcham a nevšímam si ju, riskujem život predsa aj pre ňu. Vyrazím dopredu a zameriam sa na hrudník, ale on ma odbije. Nič nečakané. Skrčím sa a snažím sa ho udrieť z každej strany, zakaždým ma odbije. Zvrtnem sa na bok a prudko švihnem mečom on mi úder odrazí a zraní mi ruku ktorá mi začne následovne krvácať, meč sa mi zdá ťažší a čakám na koniec nášho boju. Začína sa mi zahmlievať pred očami, premihne mi celý môj život a ja vidím dôvod prečo tu som, a aké ambície som do toho vkladala, nechcem aby to boli len prázne slová, preto sa snažím pozbierať, ale ide to ťažko. Stoj Vea, buď statočná! Bolesť stále stúpa ale nepustím slzy. Spevním meč v ruke a ráznym úderom sa naňho zameriam a zaostrím. Odrazí ma a odhodí na zem. Celú tvár mam oškretú, ale myslím že horšia bolesť to není. Zatvárajú sa mi oči, a ja len ťažko dvíham viečka naspäť, vtom sa mi v hlave objaví jeden moment v mojom živote. Akoby som zamdlela a prebudila sa znovu o pár rokov dozadu. Vidím pred sebou malé modrooké dievčatká, ktoré češú bábikám vlasy a pri tom si spievajú. Otočím sa do strany a vidím seba ako bojujem s malým chlapcom. Je to v sirotčinci v tom vidím ako sa prudko zvrtám a točím až chlapca drevený meč zasiahne tak prudko, až ma striaslo, ešteže som to vtedy nevidela. Blikne mi v hlave. Čo ma dnes neprekvapí ja dokonca premýšľam. Toto je ono, toto je to, čo ho porazí. Viem to. Som znovu pri úplnom vedomí, neznamená to však, že mám síl viac ako predtým. Som odhodlaná skončiť to s ním. Pomaly sa pozbieram zo zeme a pozrem sa na neho. On tam už čaká asi celú večnosť, bolo by mi ho ľúto, lebo čakanie je to najhoršie čo poznám, ale odpustím si to. Prídem bližšie a nečakám zvrtnem sa a začnem okolo seba švihať mečom, kde padne prvá rana. Skončím, ostanem mu otočená chrbtom, okamih pravdy. Na toto som čakala dlho, možno víťaztvo možno márna nádej. Otočím sa a predo mnou je len kopa prachu. Vyhrala som. Vydýchnem a sama tomu neverím, pokrútim hlavou a sadnem si na zem. Vrhnem hrozivý pohľad na ruku, ale ihneď ho odvrátim. Odpadnúť teraz by už bola škoda. Pozrem na Veronicu, ktorá ešte stále ustavične plače aj keď občas po mne mihne okom. Snažím sa opäť postaviť, sice sa trochu zakolíšem ale stojím pevne na nohách. Podídem k nej a ona si strie slzy a pozerá na mňa smutne. ,,Kľud Veronica, už je všetko v poriadku.." snažím sa ju upokojiť mojimi slovami, ale obe vieme, že v poriadku není nič, to že som ho zabila neurobilo Veronicu opäť živú. ,,Je niečo, alebo nejaký spôsob, aby si zase bola živá a zdravá?" Pomaly prikývne a mne sa rozjasní tvár: ,,Vidíš, urobím preto všetko, len mi to musíš povedať." Práve tohto som sa obávala, čo ak nemôže rozprávať a nemôže mi to povedať, vtom ale započujem: ,,Dušu za dušu, nemam už nádej Vea.." Povedal sice jej hlas, ale veľmi prázdny a vyčerpaný.

Kedysi keby mi to povedala, možno by som sa zasmiala a neverila, či nechápala. Za posledné roky ma však život veľa naučil a rozumela som všetkému z troch hlavných slov. A až teraz som chápala, prečo sa Veronica tak rozplakala, bola aj je jedna z tých, čo vo mňa vždy verili a vedela, že ho porazím. A preto chcem byť tá duša ja. Lebo som dokázala to, čo som mala. Pretože, chcem zomrieť takto a nie obyčajne, chcem zomrieť pre iních ako som to plánovala, už môžem a môžem dať Veronice šancu opäť žiť. Veronica sa očami snažila zobrať mi tú myšlienku. Ale márne. Vstane natiahne ku mne ruku a ja sa zahľadím na moje kráľovstvo posledný krát. Neverím tomu, že nedávno som si iba namýšľala, že niečo dokážem a nakoniec sa to stalo skutočnosťou. Chytím sa jej ruky tento raz naozaj a cítim, že miznem a Veronica naopak naberá farbu a stáva sa z nej opäť človek, miznem pomaly, pomaly, ale s pocitom, že som ďalšia hrdinka tak ako som vždy po tom túžila, zmiznem úplne a navždy.