Pomóc

147 12 2

"Pomóc" , kričala som najviac ako sa len dalo, ale kto by ma na takomto mieste asi počul. Odrazu som sa ocitla v uličke, ktorá nebola obývaná už asi celè storočie (tmavé múry, porozbíjané okná). Bola úplne hrôzostrašná. Nemala konca a ja som mala pocit, že behám po obrovskom labyrinte, ktorý nemá cestu von. Počas behu som sa ešte stihla obzrieť za seba a všimla som si, že pri jednom z posledných domov, ktoré som ešte videla, svietila jediná lampa, ktorá osvetľovala toto strašidelné miesto a pod ňou stál ON . Muž, ktorý sa ma pred chvíľkou pokúsil napadnúť a teraz ma prenasledoval. Jediné, čo som dokázala bolo kričať (POMÓÓÓC), ale mojou ozvenou boli iba tajuplné kroky, ktoré sa ku mne blížili rýchlosťou svetla. Cítila som ako moje telo nevládne pokračuje v ceste. Nohy ma nechceli poslúchať. Stále som behala pomalšie, zatiaľ čo on akoby iba priberal na rýchlosti. Nevládala som dýchať. Odrazu sa mi podlomili kolená, spadla som a udrela si hlavu.

Keď som sa prebrala bola som v nejakej čudnej miestnosti, ktorá mi nápadne pripomínala starú nemocnicu. Všetko tu bolo až príliš biele. "Aúúú, moja hlava." išla som sa jej dotknúť, no niečo mi v tom zabránilo. "Dokelu, veď ja som pripútaná k posteli!!!" vykríkla som. Čo tu robím? Chcem ísť domov. Rozplakala som sa. Z ničoho nič mi niekto zozadu zaviazal oči. Nevidela som ho lebo som sa nemohla hýbať. "Kto ste a čo odo mňa chcete?" ozývalo sa miestnosťou, no nedostalo sa mi žiadnej odpovede.

Takže prvá časť je na svete :3 Ešte neviem aké dlhé tie časti budú, ale pokúsim sa ich pridávať čo najčastejšie :)

Life is a changeRead this story for FREE!